Postupne, ako ubiehajú minúty, pomaličky ako osmeľujúca sa deva, dvíha svoje blankytné oči až zažiaria naplno hlbočinou závratnej čistoty. Vyšlo slnko a dotýka sa hladiny. Október predznamenal tichosť. Ojedinelí rybári v loďkách, mĺkve ostrovčeky na zrkadle dňa. Nehnute sedia prikrytí hrubými prikrývkami píšuc svoje myšlienky hlbokej spodnej vode. Dole až do mŕtveho čiernozeleného bahnitého dna, kde sa stretávajú tmavé vodné prúdy. Jednotvárny rytmus ponárajúcich sa pádiel. Načierame do svojej duše. Čistíme svoje predsavzatia a stávame sa jasnejší. Znovapríchodiace Slnko rozžiaruje nekonečnou farebnou škálou od jasnozrivej žltej po Portskú vínovú tisícky listov. Zrazu sa z ortuti oddeľuje strieborná kvapka - zrýchľuje sa a za trepotania krídel vystrelí do blankytu potápka.
Pravidelný rytmus pádiel smeruje čln ďalej do srdca pokojnej vody. Ako obal ľudskej duše, ako nepísaná hranica medzi hmotným a imaginárnym, je rozhranie medzi dvomi skupenstvami. Pádlo ukrajuje a znovu vráti požičané. Z diaľky sa v kruhoch blížia vlny vyvolané pohybom motorovej loďky. Každá aj nepatrná myšlienka má energiu, ktorá ovplyvní iné deje a interferuje s inými myšlienkami... Akým spôsobom, záleží len na nás. Sme plní lásky ku všetkému živému. Malá lienka, vytiahnutá z vody si rozložila úbor na bodkované dieliky a presúša ich v slnečných lúčoch. Na prove nájdu záchranu aj iní malí argoanuti, ktorí neodhadli svoje hmyzie sily a po bonusovom oddychu pokračujú v nasmerovaných letových destináciach. Oneskorený pozdrav babieho leta vykúzlil na striebornom vlákne malý pavúk, premiestňujúci sa po hladine s istotou svätca. Striebristá tenká stužka, ktorá sa dá skôr cítiť ako vidieť, máva na pozdrav priezračnému dňu. Vodná hladina sa o chvíľu opäť upokojí na odraz božského sveta. Plávame v oblakoch a usmievame sa na seba...
