Cesta z dediny bola dlhá. Najprv, keď pretínala železničné koľajnice bola ešte široká, spokojná udupaná hlina s príbehmi mnohých nôh. Postupne, ako sme stúpali vyššie, sa nenápadne zužovala, až sa zmenila v úzky kamenistý chodníček. Ako žily na ruke ho obopínali vystupujúce poprepletané korene smrekov. Stará mama kráčala rezko. Ja za ňou, občas zaostávajúc, najmä keď ma zlákali voňavé jahody ligotajúce sa v tráve červenými korálkami. Keď sa chodníček začal strácať v spleti papradí, zišli sme do lesa. Nebála som sa, že sa stratíme. Starej mame stačil sprievodný žblnkot horského potôčika. Les mimo chodníka bol tajomnejší. Míňali sme obrovské mraveniská, vône podhubia sa miešali s výraznými tónmi živice, občas zašuchotalo niečo živé v hustom poraste trávy. Prišli sme k nejakej mláke zakrytej vrstvou minuloročného lístia. Stará mama sa zohla s batohom na chrbte a trpezlivo vyťahovala zhnité listy a vyberala konáriky. Medzitým ma poslala pohľadať hrubý pevný konár, ktorým neskôr urobila priechod odtekajúcej vode. Nakoniec vytrhala trávu okolo, až sa na ňu zadívalo prekvapené oko lesnej studničky, odrážajúce jej tvár. „Stará mama, prečo čistíš každú studničku? Veď sa z nej aj tak nemôžeme napiť, ešte je v nej mútna voda.“ Stará mama sa na mňa s úsmevom otočila: „To je pre tých, čo prídu....“
Keď sa idem prejsť po lese a na chodníku nájdem pokrčené obaly alebo prázdne PET fľaše, nemôžem ich nezdvihnúť. Viem, že to moje čistenie je zbytočné, pretože mnohí sa odcudzili vlastnej Zemi a necitnosť k prírode je čoraz badateľnejšia a agresívnejšia.
Len chcem, aby bol chodník čistý pre tých, čo prídu...
