Zrazu som bola dieťa, trhala som maliny v záhrade rodičovského domu, bolo leto, a mladší brat objavil práve mŕtvolku Včelárika zlatého pri starej jabloni. Dovtedy som takého pestrofarebného vtáčika nevidela. Nemohla som pochopiť, že niečo tak rozprávkovo krásne môže zomrieť. Všetci súrodenci sme mŕtve vtáča poľutovali, pohladili mu stuhnuté krídelka a zobáčik.(Našťastie sme nevedeli nič o vtáčej chrípke a nepoznali hystériu, ktorú vedia súčasné média zhubne šíriť všade okolo nás). Vedeli sme, čo máme urobiť. Vrátiť ho Matke Zemi. Staršia sestra vyhĺbila vzadu pri plote medzi malinovými kríkmi jamku, ja som ju vystlala lupienkami z kvetov, ktoré pestovala stará mama pred domom na okrasu a vtáčika sme do nej položili. Brat medzitým zväzoval naprieč dva konáriky pružnými stonkami trávy aby urobil malý krížik. Jamku sme dôkladne zahrabali a zem uťapkali holými detskými rúčkami a pri práci sme si predstavovali, ako sa vtáčik dostane do neba, ako mu tam bude dobre a nebude ho už nič bolieť. Potom brat zapichol krížik do kyprej zeme a hrob sme vyložili ďalšími farebnými okvetnými lupienkami a kvietkami. Automaticky som odtrhla list lopúcha a zobrala ním rybárika z cesty. Položila som ho do vysokej trávy pod borovicu a zasypala suchým lístim.
Pozrela som sa na zapadajúce slnko. Bola som spokojná – to moje detské Ja sa na mňa šťastne usmialo, že som na neho neza budla .
Posledná uspávanka Očičká plaché
drobunké
zierkajú smrtne
požmurne.
Trávička šumí si,
ši-ši-ši, šá-šá-šá
zelenou lahodou
za rána zaráša.
Poď synku, nastal čas
ľahni si tvárkou k nej
dýchaj zem, počúvaj
ucítiš srdce v nej.
Mäkký mach prieberne
ustúpi, nezraní
znežnieš
a spriezračnieš
baránok na stráni.
Poď synku, nastal čas,
nebesá spievajú
ľahni si do trávy
stebla ťa zhojdajú.
Zabudneš na bôle
mamka Zem pohladí
náručou láskavou
vráti snov poklady.
