„Aby ľudská bytosť odhalila svoje skutočné hlbinné kvality, človek musí mať šťastie dlhé roky sledovať jeho prácu. Ak v tejto práci nieto ani náznak egoizmu, ak ideál, ktorý touto prácou prežaruje, prýšti z bezpríkladnej šľachetnosti, ak je teda absolútne isté, že človek nečaká nijakú odmenu, ak navyše táto práca zanechá vo svete nezmazateľnú pečať, človek sa bez rizika omylu náhle ocitne pred nezabudnuteľným ľudským charakterom.” (Jean Giono – Muž, ktorý sadil stromy)
Odkedy francúzsky spisovateľ Jean Giono (1953) uverejnil svoju poviedku „Muž, ktorý sadil stromy", mnoho ľudí zaujímalo, uvažovalo, diskutovalo, či Elzéard Bouffier skutočne žil, alebo bol fiktívnou postavou. Rozmýšľala som o tom, či by táto skutočnosť umenšila pocity, ktoré vo mne film zanechal.
Nie, nič sa nezmenilo, pretože príbeh pastiera Elzéarda vo mne ožil a pripomenul mi iných, ktorí tak ako on, skromne a v tichej radosti konali záslužnú trpezlivú prácu, aby pripravili krajší a šťastnejší svet pre druhých.
Pamätám si, keď som bola malé dievčatko, od skorej jari chodieval do našej záhrady starší pán v zelenom vojenskom kabáte s plátenou kapsou na pleci. Otec sa s ním vždy rád porozprával, pretože návštevník vedel veľmi veľa o stromoch a svoje skúsenosti nezištne odovzdával aj iným. Cítil to a hovorieval, že je potrebné vysádzať ovocné stromčeky a starať sa o ne. V záhrade si otvoril kapsu, vybral puzdrá so starostlivo uchovanými vrúbľami, označenými štítkami s názvom odrody, a s láskavou istotou vybral najvhodnejší konár. Vždy vedel, kde je správne miesto pre uchytenie nového vrúbľa. Potom starostlivo omotával lykom nové spojenie a nakoniec ho pretrel štepárskym voskom. Keď zaštepil všetky stromy, pobral sa do ďalšej ovocnej záhrady. Poznal ho snáď každý majiteľ rodinného domčeka v širokom okolí. Bolo ho možné vídavať po mnoho rokov, ako stojí medzi stromami v sadoch, záhradach a neúnavne zveľaďuje, kontroluje štiepky, zastriháva konáre. Jeho postava v zelenom kabáte patrila neodmysliteľne k času detstva a napĺňala ma pocitom spokojnosti, že o všetky stromy je dobre postarané.
Čas pokročil a v jednú jar záhrady navždy stratili vzácneho návštevníka.....
Ale šťavnaté a chutné plody jabloní, hrušiek, čerešní, sliviek, ringlôt či marhulí pripomínajú nezištné a veľkolepé dielo pána Stalmaška.
