Ponorme sa do abstrakcie - pocta Kandinskému

Vasilij Kandinskij


Vasilij Kandinskij mal vrodené eidetické vlohy a synestetické nadanie - farby sa mu menili na hudbu a naopak. Po návšteve Wagnerovej opery Lohengrin fascinovaný emocionálnou silou hudby napísal:
„Videl som v duchu všetky svoje farby, mal som ich pred očami. Vyvstávali predo mnou divoké, takmer bláznivé línie.“
Myšlienka na splynutie jednotlivých druhov umenia je u neho naznačená už v cykle drevorytov ako syntéza slova, obrazu a zvuku. Kandinskij používal farbu veľmi premyslene, vedeckým spôsobom. Farebný odtieň spojoval s charakterom zvuku, prípadne s výškou tónu a silu farieb so silou zvuku.
Kandinskij, citlivý muž so silnou motiváciou, dokázal svoje vízie zvestovať svetu. Vyjadroval sa predovšetkým prostredníctvom farebnej palety:
„Farba je prostriedkom k vytváraniu priameho vplyvu na dušu. Farby sú ako klávesnice, oči ako kladivká a duša je klavírom s mnohými strunami. Umelec je rukou, ktorá hrá, dotýka sa tej či onej klávesy, aby rozochvela dušu.“
Ako prvý, na solídnom teoretickom základe, dokonal prechod od predmetného k abstraktnému. Svoj 1. abstraktný akvarel vytvoril v r.1910.
„Zo všetkých druhov umenia je najťažšia abstraktná maľba. Aby ste ju zvládli, musíte veľmi dobre maľovať, musíte mať cit pre kompozíciu a farby a musíte byť skutočným básnikom.“
V dobe hľadania a kladenia otázok boli pre Kandinského náboženské a okultné otázky opornými bodmi, a ako také si našli cestu aj v jeho teórii umenia. Snažil sa zviditeľniť duchovno v abstraktných farbách a tvaroch. Pokúsil sa zdôvodniť vnútorný, tajomný svet medzi farebným podnetom a psychicko-duchovným účinkom na pozorovateľa.
Tvrdil, že akékoľvek umenie sa nachádza v stave duchovnej obrody a začína sa blížiť svojim cieľom a síce k príklonu k abstraktnosti a elementárnosti:
„Svet je plný rezonancií. Vytára vesmír javov, ktoré duchovne pôsobia. Mŕtva hmota je žijúci duch.“
Kandinskij prirovnával duchovný život ľudstva ku veľkému trojuholníku podobnému pyramíde.
„Umelec má úlohu a poslanie viesť iných k vrcholu zušľachťovaním svojho talentu. Vrchol trojuholníka tvoria niekoľkí jednotlivci, ktorí prinášajú božský pokrm pre ľudstvo. Je to duchovný trojuholník, pohybuje sa dopredu a pomaly stúpa, aj keď občas stagnuje. Počas období dekadencie duše klesajú ku dnu trojuholníka a vtedy sa ľudia snažia dosiahnuť len povrchné úspechy a ignorujú čisto duševné sily.“
Kandinskij pochopil, že „vnútorná potreba“ je jediná, ktorá môže inšpirovať skutočné umenie, a je tou hybnou silou, ktorá ho vháňa až kamsi za hranice maliarstva.
Je princípom umenia, základom foriem a harmónie farieb. Definuje ju ako princíp efektívneho kontaktu formy s ľudskou dušou. Každá forma je ohraničením povrchu inou formou. Obsahuje vnútorný obsah, ktorý priamo pôsobí na toho, kto sa na ňu so zaujatím pozerá.
Umelecké dielo sa rodí z vnútornej potreby umelca mysterióznym tajomným a mystickým spôsobom. Po svojom zrode nadobudne autonómny samostatný život, stane sa nezávislým subjektom, poháňaným duchovným dychom.




Keď sa dívame na farby maliarovej palety, nastáva pre nás - pozorovateľov dvojitý účinok: prvotný je čisto fyzický účinok na oko, ktoré je hneď na začiatku potešené krásou provokujúcich farieb. Je to radostný dojem podobný ochutnaniu delikatesy vyberanej chute. Tento účinok však môže byť omnoho hlbší a môže spôsobovať emócie a vibrácie duše, vnútornú rezonanciu, ktorá je čisto duševným efektom, ktorým sa farba priamo dotýka duše.
Ak sa pozrieme na izolovanú farbu, a sledujeme ju ako samotnú, postrehneme na jednej strane hrejivosť alebo chlad farebného tónu a na druhej strane jasnosť alebo temnosť tónu.
Teplo je tendencia k žltej, chlad sklon ku modrej. Žltá a modrá tvoria prvý veľký kontrast, ktorý je dynamický. Žltá predstavuje odstredivý, excentrický pohyb a modrá dostredivý. Žltý povrch sa zdá byť bližšie ku nám, modrý sa zdá byť vzdiaľujúci. Žltá je typicky pozemská farba, ktorej nástojčivosť môže byť bolestivá až agresívna, modrá je typicky nadpozemská farba, vzbudzujúca hlboký pokoj. Zmiešanie modrej a žltej dáva úplnú nehybnosť a stíšenie – zelenú.
Jasnosť je smer ku bielej a stemnenie je smer ku čiernej. Biele a čierne tvary vytvárajú druhý veľký kontrast, ktorý je statický. Biela vystupuje ako hlboké absolútne ticho, plné možností. Čierna je ničotou bez možnosti, je to večné ticho bez nádeje, uzatvorenie života korešpondujúce so smrťou. Preto čierna viac ako iné farby rezonuje so svojimi susedmi. Miešaním bielej a čiernej vzniká sivá, ktorá nedisponuje žiadnou aktívnou silou, a ktorej mdlá tonalita je blízka zelenej. Sivá zodpovedá nehybnosti bez nádeje, keď sa stmaví navádza ku zúfalstvu a ak sa zosvetlí, prináša len malú nádej.
Červená je hrejivá farba, veľmi svieža, žijúca a agitujúca, s obrovskou akčnou silou, je to pohyb sám o sebe. Zmiešaním s čiernou, vzniká tmavohnedá, ktorá je ťažká tvrdá farba. Zmiešaním so žltou získa na hrejivosti tónu a vzniká oranžová, ktorá prežiaruje svojim pohybom okolie. Primiešaním modrej vzniká fialová, je studenou červenou, vzďaluje sa od ľudskosti. Červená a zelená vytvárajú tretí veľký kontrast, oranžová a fialová štvrtý.

V r. 1911 bola v Moderne Galerie Thannhauser v Mníchove otvorená prvá výstava zoskupenia nemeckých výtvarníkov Der Blaue Reiter (Modrý jazdec), kde okrem V. Kandinského pôsobil aj Franz Marc a August Macke. Táto skupina sa stala vrcholom nemeckého expresionizmu, ale súčasne otvorila cestu abstrakcii s jej sklonom ku experimentovaniu a originalite. Jej najvplyvnejší člen V. Kandinskij na výstave zverejnil tri diela. Každé reprezentovalo jednu z kategórii, do ktorých pozaraďoval svoje obrazy:
Impresie - majúce ešte vzťah k naturalistickému vzoru (Moskva)
Improvizácie - odrážajúce spontánne citové hnutia (Improvizácia 22)
Kompozície - najvyšší a najkomplikovanejší stupeň, ktorý sa dá dosiahnúť len po dlhom období prípravných prác (Kompozícia V)





Slovník:
eidetický -  týkajúci sa názorného optického predstavovania
synestézia - jav, ktorý spočíva v tom, že akýkoľvek podnet pôsobiaci na zodpovedajúci zmyslový orgán vyvoláva mimo vôle subjektu nielen pocit, ktorý je špecifický pre daný zmyslový orgán, ale zároveň aj dodatočný pocit alebo predstavu, ktorá je charakteristická pre iný zmyslový orgán. Najrozšírenejším prejavom synestézie je tzv. farebný sluch, pri ktorom zvuk vyvoláva popri sluchovom pocite aj farebný pocit. Takúto schopnosť mali napr. N. A. Rimskij-Korsakov a A. N. Skriabin.

Literatúra:
Vasilij Kandinskij: Concerning the Spiritual in Art
Hajo Duchting: Vasilij Kandinskij
Wendy Becketová: Toulky světem malířství