Vystúpim v meste z prvého ranného autobusu. Slnko práve vychádza a zláti prívetivo všetko, čoho sa dotkne. Poteší ma jarná sviežosť a zelené trávniky s malými usmiatymi bielymi sedmokráskami. Celkom pekné privítanie. Pred zdravotným strediskom zíva a podupkáva už sedem žien. Pridám sa ku skupinke a odhadujem, či všetky idú k tomu istému lekárovi. O šiestej otvorí stredisko lekárnik. Ženy sa nahrnú dnu a vo veľkej čakárni sa obrátia tým istým smerom, kam chcem ísť aj ja. Dve sa v poslednej chvíľke odpoja a zakotvia pri dverách s nadpisom zubná ambulancia. Ostatné sa svorne posadia na rad stoličiek ako v kine, čakajúc, kedy sa začne premietanie. Je ticho. Ženy sa nepoznajú, každá je zaujatá svojimi myšlienkami. Pred siedmou hodinou prichádza neznáma mladá sestrička s hrubou vrstvou mejkapu na tvári, zaklope podpätkami a ako na povel všetky ženy vstanú a ponáhľajú sa za ňou. Ženy sa natlačia do malej čakárne pred ordináciou lekára. O chvíľku vyjde sestrička, už prezlečená do bieleho a vyloží pred dvere na malý stolík list papiera. Ženy sa vrhnú k papieru ako by to bol výherný tiket a chvatne sa zapisujú. Rozčuľujú sa. „Ako to, že dve miesta sú už obsadené? Asi nejaké protekcie, ktoré si dopísala táto sestrička! To by sa pri našej Zuzke nestalo. Ona dodržiavala poradie!" Poradie sa posúva. Sadnem si a rozmýšľam, čo budem robiť do 8.45, kedy sa mi ušiel termín. Neraňajkovala som a tak sa rozhodnem, že si pôjdem kúpiť nejaké pečivo do blízkeho obchodu. Keď sa vrátim, žien ubudlo. Lekár už začal ordinovať. O 9.00 sestrička zavolá: „Ďalšie dve pacientky." Vstane štíhla mladá žena a ja. Vojdeme dnu. Mladá mamička predo mnou hrdo hovorí, že malého syna kojí už druhý rok. „To nie je dobré,“ odsekne sestrička. Ja akoby som sestričku nepočula, mamičku pochválim: „Robíte to najlepšie pre svoje dieťa. Nielen z imunologického, ale aj emocionálneho hľadiska." „A nehryzie Vás?“ opýta sa sestrička. „Nie“, usmeje sa mamička a pozrie na mňa. Po vyšetrení tlaku a zapísaní údajov ju pošle sestrička do kabínky. Teraz som na rade ja. Už ma čaká len jedno medzipristátie v drevených kabínkach, čo oddeľujú sestričku od doktorovej ambulancie. Avšak na vonkajšie dvere niekto zaklope a dnu vojde mohutnejšia žena v stredných rokoch a hneď spustí, že sa ponáhľa a ide iba na sonografiu a mala to dohodnuté s predchádzajúcou sestričkou. Vety zo seba chrlí bez nádychu, akoby sa bála, že ju niekto zastaví. Dôrazne povie, že je vrchná sestra, na akom oddelení robí a že službu samozrejme odplatí. Sestrička je očividne spokojná: „Tam sa veru dlho čaká.. To sa mi bude hodiť." Dívam sa raz na jednu, potom na druhú, ale nevšímajú si ma. Rozmýšľam, či sa niektorá z nich necíti aspoň trochu previnilo voči mne, že ma drzo predbehli. Ale nie, určite sa mýlim. Sú úplne v pohode. Keďže obe kabínky na prezlečenie sú obsadené, vyzlieka sa vrchná predo mnou. Otočí sa mi chrbtom a dáva si postojačky dole pančuchy. Sedím na stoličke a dívam sa na jej veľký zadok, ktorý mám pár centimetrov pred očami. Asi sa naozaj „ponáhľa". Keď vyjde cez dvere kabínky vyšetrená pacientka, je to signál pre sestričku, že ambulancia je voľná. Vbehne dnu bočným vchodom aj s nádejnou novou protekčnou známou a dvere na lekárovej ordinácii sa opäť zatvoria. Vošla som do voľnej kabínky. Čakám. Z vedľajšej kabínky zúfalo telefonuje niekomu mladá mamička. „Nie, nie, ešte čakám." Občas si vzdychne. Ráno ju zapísala na zoznam jej teta. Má dve malé deti, jedno choré. Aj ona sa ponáhľa...
O 9.40 som z ambulancie vonku. Lekár odchádza tiež. Potrebuje si niečo vybaviť. V čakárni pribudlo žien. Na stolíku je položená vložka z kočiarika a vnútri sa mrví a mrnká malé dieťatko. Vedľa poskakuje po stoličke malý chlapček. Dohovára mu vysoká čiernooká mladá žena. Je mi jej ľúto, pretože ešte bude dlho čakať a s dvomi malými deťmi to bude pre ňu vyčerpávajúce. Som rada, že odchádzam. Vonku je krásny májový deň. Spiatočný autobus mi ide až o hodinu, tak sa neponáhľam a pešo idem na autobusovú stanicu cez mesto. Točí sa mi hlava. Asi som nedodržala pitný režim. Zamierim do najbližších potravín na námestí s cieľom kúpiť si fľašu obyčajnej nesýtenej vody. Cestu mi zastane mladý chlapec. Na hlave má klobúk so širším lemom, za sebou ťahá veľkú tašku na kolieskach. V ruke drží tri knihy. Pozdraví sa mi a povie: „Vy asi radi čítate, keď sa usmievate." Zamyslím sa nad tým, či sa naozaj usmievam a ako súvisí úsmev s obľubou čítať. Točí sa mi hlava a chcem si ísť kúpiť vodu. Som ticho. Povie, že je mních a či si nechcem kúpiť nejakú knihu. Vezmem podávanú knihu do ruky. Je o Krišnovi. Vrátim mu knihu: „Prepáčte, ale asi by som ju nečítala."
Potom ma napadne, že som sa chcela „odmeniť“ za absolvovanú návštevu lekára a kúpiť si nejaké korále. Môžem mu však urobiť radosť a namiesto bižutérie si od neho kúpiť knihu. „Ako sa voláte?“ „Vajanasi, podľa učiteľa." Popýtam sa na jeho mníšsky život. Z jeho slov cítiť pokoru. Pri rozhovore sa mi díva priamo do očí. Boh je len jeden a cesty, ktoré ku nemu vedú sú rôzne. Dôležité je prísť až na koniec. Vajanasi si vybral cestu, ktorej verí a to je dobré. „Koľko stojí kniha?“ „Závisí od Vás koľko mi dáte." „Nechcem Vám dať málo, ale ani veľa." Povie výrobné náklady na jeden výtlačok. Dám mu bankovku, zoberiem si za ňu dve knihy. Výdavok mi nemusí vrátiť. Rozlúčim sa a odchádzam. O chvíľu ma dobehne a s úsmevom mi podáva tretiu knihu. Poďakujem sa a zoberiem si aj tú. Kúpila som si fľašu vody a smädno pila.
Večer, keď som si prezerala knihy, som si uvedomila, že hoci necitlivý prístup sestričky k pacientom zanechal vo mne posmutnenie, stretnutie s pokorným a čistým mníchom bolo osviežujúcim dúškom radosti pre moju smädnú dušu. Bol to pekný jarný deň.
