Všetky lavičky na autobusovej stanici sú obsadené alebo založené batožinou. Ľudské mravenisko. Len jedna lavička je poloprázdna. Svieti mi z diaľky a láka ma svojou hnedou prázdnou doskou. Sedia na nej len dvaja. Ona a on.
On je odrastený mládenec s plavými vlasmi a fúzikmi, napchávajúci sa obrovským obloženým rožkom naplneným šunkou. Odrobinky mu padajú na károvanú košeľu, na kolená, ale nevšíma si to a s každým zahryznutím si vychutnáva okamih sústa. Ústnu dutinu si naprace na doraz a potom ťažko prežúva. Je sústredene, pohltený vo vlastnom mikrosvete. Prichádzam ku lavičke a vtom ma zbadá. Prestane jesť a pozrie na mňa udivenými očami. Nedíva sa spôsobom, akým sa dívajú mladí muži na iné ženy. Díva sa akoby cezo mňa. Sadnem si na voľný koniec lavičky, tašku položím na zem. Vtom sa ku mne pritiahne, hlavu si položí na moje plece, pozrie na mňa belasými očami a povie:“ Ja ťa mám rád“. „A ja teba“ usmejem sa na neho. Tu sa otočí ku mne žena, ktorá pri ňom sedí: „Prepáčte, ale keď mu je niekto sympatický, tak sa prejavuje takto.“ „Mne to nevadí, naopak, bolo to krásne", znovu sa usmejem na mladého muža. Spokojný si odhryzne opäť zo zvyšku veľkého rožka a prestanem pre neho existovať.
O chvíľu prišiel autobus a žena s mládencom s Downovym syndrómom nastúpili dnu.
Zvláštne,
tí, ktorí potrebujú pomoc v tomto zložitom a uponáhľanom svete vedia obdariť svojou nezištnou láskou aj cudzieho človeka - jednoducho a prirodzene a my, ktorí napredujeme, tvoríme, vyznáme sa, veríme si, my nedokážeme niekedy povedať túto krásnu vetu „mám ťa rád“ ani blízkemu človeku.
