„Veď aj ona sa Ťa zľakla. Chcela sa iba schovať pred dažďom,“ povedala jej jedna z kolegýň, známa tým, že chytala pavúkov, ktoré privádzajú do stavu hystérie skoro všetky ženy a pokojne ich vynášala pred dvere, aby na ne niekto nedopatrením nestúpil. Jej spolupracovníčky sa zhovievavo pozreli na seba:„ No jasné, ochrankyňa zvierat.“
Na druhý deň, keď odchádzala ráno z domu, odsypala z granúl pre ich kocúra do vrecka a vysypala ich pod krík, ktorý rástol neďaleko budovy. Poobede nebolo po granulách ani pamiatky. A tak každý deň doniesla tajomnej mačke nejakú drobnosť. Prešlo niekoľko dní a záhadné zviera sa mihlo v hustom poraste stromov, ktoré rástli za kríkom. Bol to starý vychudnutý kocúr. Čiernu srsť mal zlepenú, špinavú a matnú, sem-tam popretkávanú bielymi chlpmi. „Takého opusteného a úbohého kocúra som ešte nevidela. Budem ho volať Blacky.“ povedala si. Kocúr sa naučil, kedy prichádza a vždy sa ukázal na chvíľu v húštine lesa. Keď na neho zavolala, strhol sa a ušiel. Postupom času, po niekoľkých týždňoch sa osmelil a keď prichádzala s potravou, prikrádal sa čoraz bližšie. V jedno ráno prišiel váhavo až ku nej, pozrel sa jej rovno do očí svojimi žltými hypnotickými očami a vtedy spoznala, že jej dôveruje. „Neboj sa, žmurkla na neho, postarám sa o Teba Blacky."
Kocúr začal priberať, srsť mu zhustla a po dlhej dobe sa začal znovu o ňu starať. Zvykli si na neho aj ostatní zamestanci. Dokonca mu začali nosiť aj oni rôzne zvyšky potravy. Kocúr sa rád vyhrieval pod kríkom na slniečku a keď zbadal svoju sponzorku, ľahol si na chrbát od blaženosti a prevaľoval sa na tráve. Každý deň, keď odchádzala z práce išiel za ňou až po drôtený plot, posadil sa na múr a ona vedela, že zajtra ho nájde na tom istom mieste.
Aj doma si zvykli, že v rámci nedeľnej prechádzky sa zastaví pri Blackym - aspoň na chvíľu, aby mu doniesla mlieko alebo nejakú potravu. Prišiel prvý sneh, kolega z práce urobil kocúrovi z polystyrénovej škatule zateplenú maringotku, kde sa Blacky častokrát uchýlil pred snehovými víchricami a mrazom. Aj po vianočnej večeri, cestou do kostola sa zastavila pri kocúrovi. „Neblázni, určite tam nie je.“ Vieš, keď on nikoho nemá, len mňa a chcela by som, aby nebol cez tieto krásne sviatky hladný.“ Prešla zima, sneh sa roztopil, kocúr sa stal maskotom celého oddelenia a prežili spolu mnoho pekných okamihov...
A ako skončil celý príbeh?
Jedného dňa, keď mu vyberala kliešte, zrazu sa otočil a silno zadrapil do jej ruky pazúry. Z rany okamžite začala tiecť krv. Nerozumela, nahnevala sa na neho: „Prečo si mi to urobil?“ Možnože mal nejaké zranenie, ktoré si nevšimla a zabolelo ho to. Nevedela, kde urobila chybu. Nič nepovedala, nemohla sa na neho ani pozrieť a išla si ošetriť ranu. Na druhý deň sa už neukázal, ani na tretí...
O niekoľko dní, keď cestovali s rodinou autom, na výjazde z dediny, na hlavnej ceste sa nedala nevšimnúť čierna zakrvavená hmota, pripomínajúca ešte v náznakoch telo zabitého zvieraťa. Či to bol Blacky, ťažko povedať. Ale bolo zvláštne, že na mieste, kde ju čakával, sa v jedno ráno po veľkej búrke zjavilo ohorené čierne poleno, veľkosťou a tvarom pripomínajúce čakajúceho kocúra. Veru, niekedy sa aj potešila, keď prichádzala ráno do práce, že ju znovu čaká. Ale pozerala sa iba na spálený kus dreva. A ešte dlho nikto zo zamestnancov sa nemal k tomu, aby to poleno dal stadiaľ preč....
