Neopustil si ma

Slnečné lúče januárového slnka sa lámu v kryštáloch ľadu, oslepujú a pichajú do očí. Je mi zle. Vo vnútri ma všetko bolí, každý pohyb je spojený s námahou. Vyvrátim obed. Brr´.. halušky. Ani Ty sa veľmi nehýbeš, nekopkáš veselo ako inokedy. Vypýtam sa z práce. Točí sa mi hlava. Jedna kolegyňa mi pomôže dôjsť cez zľadovatenú cestu domov. Manžel je na služobnej ceste. Som sama v byte, ležím a rozmýšľam, čo urobím. Presťahovali sme sa len nedávno. Telefón nemáme a keď som zavrela dvere bytu, nikto o mne nevie. Musím privolať pomoc, ide o moje dieťa.. Vlastne.. poznám jednu pani, čo býva na druhom poschodí. Vyjdem pred dvere a pozriem na schody. Nedokážem ich prejsť. Nie, musím ich prejsť . Nepamätám sa ako som prešla tie schody. Len to, ako som prosila susedu, aby mi zavolala sanitku...
Ležím na vyšetrovni, všetko ma bolí, už sa vôbec nedokážem ani pohnúť. Službukonajúci lekár volá primárovi oddelenia. Diagnóza- apendicitída. Onedlho príde starší pán, prezrie ma. So strachom čakám na jeho odpoveď. Pozerá mi láskavo do očí a povie, že ma musia bezodkladne operovať. Zaujímavý prípad: tehotenstvo v 7. mesiaci a zápal slepého čreva. Každý z tucta stážistov na oddelení si chce vyskúšať diagnostikovanie priamo na mne. Som z nich unavená...
Pichajú mi narkózu. A čo moje dieťa? Nebude mu to vadiť? Bude mať dosť kyslíka? Majú to pod kontrolou. Fajn . Posledné čo počujem od ľudského zboru, ktorý nado mnou stojí a pripravuje sa na zákrok pred spadnutím do čierňavy je, že tá mladá lekárka mala na plese nemožné zelené šaty....ako ich môžu zaujímať nejaké šaty! Čo moje DIEŤA?
Z JIS na chirurgii ma previezli na gynekologické oddelenie. V izbe je nás päť žien. Každá so svojim krížom. V rohu vychudnutá staršia pani s rakovinou maternice v pokročilom štádiu. Po mojej pravej strane mladá statná žena, celé brucho plné červenofialových strií, je „otvorená“, veľa pracuje. Je tu na skľudnenie, ale ona chce ísť domov. Manžel jej veľmi nepomáha, pije, majú statok a dve deti. Sústavne na nich myslí: “Čo im dal jesť, obliekol ich teplo?“ Naľavo odo mňa leží malinká drobunká žienka. Tak veľmi by chcela otehotnieť. Keď sa usmeje, priveľký mostík nevkusne deformuje jej široký úsmev. Je z jedenástich detí. Žena, stále nezmierená so svojim detstvom: “Krupičnú kašu u nás dostával jesť len najmladší. My ostatní sme sa len pozerali a tak mi išla na chuť.“ Chúďatko. Je tam ešte jedna posteľ. Krásna žena, ktorá pri každom pohybe zacvendží od veľkého počtu zlatých náramkov a retiazok. Pobehuje v drahom hodvábnom župane ako nepokojná víla. Stále je pre niečo rozčúlená a vykrikuje, že jej manžel im (sestričkám) ukáže. Ona na rozdiel od predchádzajúcej dieťa nechce.
Pozorujem ich, ale nezapájam sa do odsudzovania ani do debát. Plačem ticho do vlastného vnútra, pretože malé sa nehýbe. Nehýbe sa a ja namiesto toho, aby som priberala na váhe, chudnem. Za tri dni tri kilá dole.
Je okolo pol piatej poobede. Návštevné hodiny sa skončili, ale otvoria sa dvere a príde môj ujo. Sestričky ho pustili. Má už svoje roky, vážim si, že kvôli mne pricestoval vlakom až spod Tatier. Chytil ma za ruku a povedal mi:“Anička, ver Pánovi. On Ťa neopustí. My sa všetci za teba aj za tvoje ešte nenarodené dieťa modlíme.“ A vtedy, hoci sa malé už pár dni nehýbalo a ja som bola veľmi smutná, ma prežiarila veľká láska a viera. Usmiala som sa na uja....
Na druhý deň ma moje dieťatko zobudilo slabunkým kopnutím. Bol to najkrajší budíček v mojom živote.
Za dva mesiace sa mi narodil zdravý chlapček.
Ďakujem Ti Pane za Tvoju lásku.