Stali sa z nich spolužiaci a postupne sa zoznamovali. Sedela tak, že keď sa otočila doprava, mohla pozorovať jeho profil, pozorovať ako si píše fascinujúcim spôsobom ľavou rukou poznámky, ako si vyťahuje z tašky desiatu, ako sa smeje.
Dni sa striedali, týždne bežali a ona mala dôvod tešiť sa na každý deň v škole, kedy ho uvidí. Stačilo jej to. Len keby tak nebolel.... Každý jeho pohyb a slovo sa odtlačilo v jej srdci. Jeho vyžarovanie donekonečna cinkalo rozsypanými farebnými sklenenými korálkami v prázdnom pohári jej duše. Púšťala si znovu a znovu v predstavách jeho obrazy, neprehliadla ani jediný okamih a trpezlivo si z nich skladala mandalu večnej podoby lásky. Prišiel posledný štvrtý ročník. Z rozpačitých chlapcov sa stali rozhodní mládenci, z dievčat nádherné ženy skrývajúce za rozžiarenými úsmevmi dievčenské sny. Tanečná. Prihlásili sa do nej skoro všetci z triedy. Spoločne sa potkýnali na parkete, učili sa vnímať rytmus tanca. Jedna veľkolepá veselá pieseň. Tešila sa z nových naučených krokov a tajne dúfala, že raz ju aj On požiada o tanec. Jej tanečnými partnermi však boli iní spolužiaci. Kamaráti. Každý trochu iný a predsa všetci plní elánu a chuti do života. A keď bola dámska volenka? Vždy išla po toho chlapca, ktorý jej venoval v ten večer najviac tancov. Pre Neho by nešla nikdy. Ani len náznakom nechcela ukázať, ako veľmi jej na ňom záleží a bála sa odmietnutia.
Venček. Večer pred posledným tanečným stretnutím si veľmi želala, aby si aspoň raz s ňou zatancoval. Potom všetko skončí....nikdy nebude vedieť, aké je to, držať sa s ním v objatí. Na vešiaku sa predvádzali nové šaty, pod nimi sladko spali topánočky, silonky, malá kabelka, trblietavý náhrdelník na stolíku. Všetko pripravené na zajtrajšiu slávu. Plná očakávaní zaspala.
Po slávnostnom úvode a prvom spoločnom tanci sa uvoľnilo napätie z nepodarených krokov a postúpaných nôh. Učiteľka tanca sa spokojne dívala na farebný rozoviaty vír baviacich sa mladých ľudí, ktorí pod jej vedením objavili hlboké tajomstvo nádhery tanca. Ohlásila viedenský valčík.
Stála pri stĺpe a nevidela Ho. Zrazu sa pri nej zjavil a poprosil ju o tanec. V tú chvíľu bola taká šťastná! Želala si, aby sa celý svet tešil z jej radosti. Zrazu si všimla, že na druhej strane sály stojí spolužiačka, ktorá sa jej zdôverila, že sa jej páči. A v tom šťastí sa počula ako hovorí: „Prepáč, nemôžem ísť s Tebou tancovať. Ale ak mi chceš urobiť radosť, choď po Milku.“ Zadivene sa na ňu pozrel a povedal: „No, keď myslíš...“
Nasledujúci tanec stála sama pri stĺpe a dívala sa, ako šťastná rozžiarená Milka tancuje v rytme valčíka a hoci ju On nedržal v objatí, cítila jeho ruky, jeho vôňu a jeho vedenie - až sa jej z toho krútila hlava. Keď prechádzali po parkete okolo nej, Milka sa na ňu víťazne pozrela. Neopätovala jej pohľad. Vedela, že tento valčík bude do konca života patriť len jej.
