Osamelý boj záchrancu matiek

Choroba vykazovala mnohé a meniace sa anatomické lokalizácie a rôzne symptómy, ktoré boli úzko spojené s vývojom celkovej sepsy. Prejavovala sa bolesťami v podbrušku, opuchom panvových tkanív, tvorbou abscesov, zápalom pobrušnice, bola spojená s vysokými teplotami, septikémiou, delíriom a zlyhaním srdca.
Ignaz Semmelweis odmietal názory, že vznik choroby zapríčiňujú „kozmicko-telurické vplyvy“ t.j. infekčné výpary obsiahnuté vo vzduchu a odsúdil vyhlásenia, ktoré považovali ochorenie za „prekliatie ženského plemena“.
Jeho vnímavému zraku neušlo, že je rozdiel v úmrtnosti rodičiek na oddeleniach, kde sa dodržiavala hygiena a na oddelení, kde pôsobili medici, ktorí mnohokrát pristupovali k pôrodu priamo z pitevne, pričom si ruky umývali iba vodou a mydlom.
Keď zomrel v r.1847 jeho najlepší priateľ, profesor súdneho lekárstva Jakub Kolletschka na následky zranenia, ktoré si spôsobil pri pitve a mal podobné príznaky aké boli u postihnutých rodičiek, Ignaz si bol istý desivou skutočnosťou:
„Túto chorobu prenášame my - samotní lekári pri vyšetrovaní žien a pri rodení ich detí zanášaním jedovatých látok do rodidiel.“
A hoci bol nadšený svojim objavom, na druhej strane bol veľmi skrúšený - uvedomoval si, že aj on mohol poslať na smrť mnoho žien…
Po mnohých pokusoch stanovil hygienické zásady, ktorými je možné chorobe predísť - pred vstupom do pôrodnej sály a po každom pôrode zaviedol povinné umývanie rúk roztokom chloridu. Jeho študenti hundrali a považovali ho za despotu, kolegovia sa mu vysmievali, ale nariadenými opatreniami dokázal zredukovať incidenciu horúčky z 5 - 30 percent na 1 - 2 percentá.
I napriek evidentným úspechom sa jeho teória stretla s prudkým odporom najmä zo strany starších kolegov, ktorí odmietli pripustiť, že za smrť svojich pacientiek zodpovedajú oni sami. Niektorí ďalší jeho kolegovia túto pravdu neuniesli – napr. profesor Gustaf Michaelis, ktorý jeho postupy úspešne zaviedol aj na svojom pracovisku, spáchal sebevraždu (medzi ženami, ktoré zomreli na horúčku bola aj jeho milovaná neter).
Nevraživosť a intrigy kolegov nakoniec zvíťazili. Riaditeľ nemocnice dr. Klein sa postaral o to, aby jeho pracovná zmluva s nemocnicou nebola predĺžená. Bol nútený opustiť Viedeň a zamestnal sa v Budapešti v nemocnici sv. Rocha, kde sa opäť venoval gynekológii a pôrodníctvu, ale ani tu sa jeho teórie nestretli s veľkým ohlasom.
Svoje objavy a skúsenosti popísal v diele Die Ätiologie, der Begriff und die Prophylaxis des Kindbettfiebers (Príčina, poňatie a profylaxia horúčky šetonedieľok) vydanej v r. 1861. Vyzýva v nej všetkých ženských lekárov sveta, aby si osvojili ním doporučované metódy. Kniha sa však stretla vo vedeckých kruhoch opäť s veľkou nevôľou a odporom.
Postupom času bol Semmeweis stále viac rozčarovaný trvajúcim nepochopením vtedajších odborníkov. Následkom trvalého stresu a jeho prchkej povahy bolo oslabenie duševného zdravia. Jeho depresie sa prehlbovali a 20. júla 1865 ho previezli do ústavu pre duševne chorých v Doblingu pri Viedni. Zomrel pravdepodobne na následky bitky zamestnancom ústavu 13. augusta 1865 vo veku 47 rokov.


P.S. tento článok som napísala ako prejav úcty k človeku, ktorý sa dokázal postaviť voči profesionálnej elite vtedajších odborníkov, ktorým ich neomylnosť a pýcha nedovolila pripustiť, že sa môžu aj mýliť, ktorý obetoval svoju kariéru i budúcnosť a odmietol sa zúčastňovať na zbytočných úmrtiach bezbranných matiek.



Literatúra:

N. Duinová, J. Sutcliffová: História medicíny

http://en.wikipedia.org/wiki/Ignaz_Semmelweis

http://www.britannica.com/EBchecked/topic/534198/Ignaz-Philipp-Semmelweis

http://www.nndb.com/people/601/000091328/