V pondelok som si musela počkať, kým som dostala u psychologičky termín. Vlastne až poobede. Dovtedy som sa vyhýbala ľuďom, ako sa dalo. Keď som išla von fajčiť, išla som v našom malom parčíku čo najďalej, aby som niekoho náhodou nestretla a neoslovil ma. Len aj tak sa stalo, že ma niekto našiel a prisadol si ku mne, keďže som týždeň predtým mala s nimi dobré vzťahy.
Prišla ku mne spolupacientka Milada. Milé dievča, ale stále len rozpráva o svojich problémoch. Má panické ataky, má to naozaj ťažké. Hocikedy to dostane, zrúti sa, niekedy aj rozplače. Zase mi hovorí o svojich problémoch, ale nedokážem ju registrovať. Moje myšlienky tak unikajú, že sa vôbec nedokážem sústrediť na to, čo hovorí, hoci sa o to snažím. Tým pádom jej nerozumiem. Neviem, o čom hovorí. Je mi to blbé, ale nemôžem inak. Dúfam, že si to nevšimne, ale zdá sa, že nie. Je natoľko pohltená svojimi problémami, že si ani nevšimne že ja ju nevnímam. Nakoniec sa ospravedlním, že sa cítim zle a potom mám už pokoj.
Každému kto sa chce ten deň so mnou rozprávať to poviem. Sme na psychiatrii, tu je niečo také normálne. Každý tu má nejaký problém, vie, aké je to niekedy ťažké a majú pre to pochopenie. Ja som sa cítila veľmi zle, ako ešte nikdy v živote, ale je to pre mňa aj ťažké popísať. Mala som pocit, že moja hlava nefunguje správne, bola som nesústredená, zábudlivá. Mala som pocit, že niekto mi mozog rozmixoval mixérom a ja som mala premýšľať tým, čo mi z neho ostalo. Proste to nešlo. Dokázala som ešte fungovať ako tak normálne, robiť to, čo bolo treba, prísť na termín načas, ale inak som mala problém so svojimi samotnými myšlienkami. Nevedela som ani normálne rozmýšľať. Bála som sa rozprávať s ľuďmi, bála som sa, že si všimnú že môj mozog nefunguje a ja budem možno rozprávať z cesty. Tak som radšej nerozprávala vôbec.
Ale u psychologičky to bolo iné, tam som rozprávať musela. Chcela som jej povedať, čo sa mi stalo, že mi sused lezie do bytu cez balkón. A to som jej aj hovorila. Chcela som nejaký liek na upokojenie a tiež som ju žiadala, aby som mohla zostať ďalšie dva dni doma. Cítila som sa strašne zle, z toho stacionára som nič nemala. Psychologička ma vypočula, nemrkla ani brvou. Povedala ale, že ona o tom nemôže rozhodovať či môžem zostať doma, musí sa spýtať zdravotnej sestry. A tak sme išli za ňou.
Sestra Gertruda nepatrila zrovna medzi tie príjemné na našom oddelení. Vlastne bola jediná, ktorá bola niekedy nepríjemná. Vedela byť prísna a tvárila sa ako generál. No a zrovna ona jediná tam bola. Habkavo som rozprávala svoj príbeh, až som sa dostala k tomu, že som našla dôkazy, že mi sused lezie na balkón a do bytu. Gertruda významne mrkala na moju psychologičku, ktorá sa tvárila neutrálne a nevšímala si to. Bolo mi to nepríjemné, aj ma napadlo, že jej naznačuje, že so mnou niečo nie je v poriadku. Ale ja mám predsa pravdu, hovorila som si. Bola som o tom skalopevne presvedčená. Nemá dôvod tak mrkať. Pani Gertruda ukázala svoju typickú stránku, keď na moju žiadosť o zostatie doma odpovedala rázne NIE. Na druhý deň musím v každom prípade prísť. Bola som sklamaná, nevedela som si predstaviť, ako tie ďalšie dni prežijem.
Aj som rozmýšľala, že sa nechám vypísať a nakoniec aj tak zostanem doma. Ale na druhý deň som sa cítila prekvapivo dobre. To som ešte nevedela, že ďalšie dni a týždne sa bude moja nálada meniť strašne rýchlo, a vždy z extrému do extrému. Jeden deň som sa cítila tak dobre, že som chodila vysmiata jak lečo, na druhý deň som niekam zaliezla a bolo mi strašne zle.
Ale teraz som mala dobrý deň, ešte ale nie manický. Na obede som si zase prisadla k mojej grupe a dobre sa bavila. Už som im aj rozumela. Celý deň prebehol vcelku dobre.
Prišla streda, a to mi vybavili sedenie u psychiatra. Normálne sme k nemu nechodili, len na začiatku, keď sa stalo niečo zlé, zhoršil sa nám stav, alebo bolo treba upraviť lieky. No a ja som sa cítila zle. Už zase som mala zlý deň, bola som nervózna, roztrasená, nesústredená. Vošla som do ordinácie a on ma privítal slovami: „Takže vám lezie do bytu po rebríku?“ zarazila som sa, prečo začína rozhovor zrovna týmto. Takto vytrhnuté z kontextu to znie aj divne. „Takže už vám to hovorili?“ spýtam sa, a začnem rozprávať celý príbeh, aby bol v obraze. Bol pozorný, vypočul ma a potom sa ma spýtal, či chcem ísť na liečenie, aby som sa trocha upokojila. Nikdy som nebola na liečení, nevedela som, čo si mám pod tým presne predstaviť. Ale predsa to môže len pomôcť. Súhlasila som. „Predpíšem vám ešte niečo na upokojenie“ povie mi. Presne o to ide, pomyslím si. Cítim taký nepokoj, že lieky na upokojenie nutne potrebujem.
Ešte v ten večer ku mne príde moja sestrička a dá mi prvé dva lieky, na večer a na ráno. Zajtra mi potom dajú lieky na celý týždeň. Poďakujem, vezmem. Na obale je napísané moje meno a názov lieku. Risperidon. Som typ, čo si všetko hneď vygoogli. Ja neviem, či si niekto tieto veci negoogli, ale ja proste musím všetko hneď vedieť. A tak hneď názov lieku hodím do googla. Vyskočí na mňa: „antipsychotikum. Na liečbu schizofrénie“.
