Už aj tak som sa cítila strašne zle, a prečítať si, že liek, ktorý mi práve predpísali je na liečbu schizofrénie so mnou extrémne otriaslo. Cítila som sa slabá, tak strašne slabá a teraz ešte táto rana. Bolo pred štvrtou poobede, za krátko sme končili, mali sme ešte poslednú rundu, na ktorej sme sa rozlúčili tým, že každý povie aký mal deň a čo plánuje robiť večer. „Ďalej“, oznámila som, keď som bola na rade frázu, ktorou sme oznamovali, že na rozprávanie nemáme náladu.
Horúčkovito som premýšľala čo to má všetko znamenať a čo mám robiť. Musím sa niekomu zveriť, a vybrala som si na to spolupacienta Vlada. Predtým sme sa jeden druhému zverovali so svojimi problémami a cítila som, že mi rozumie a mám v ňom oporu. Keď sme skončili rundu, rýchlo som ho poprosila, či tam môže ešte chvíľu ostať, že s ním potrebujem hovoriť. Až sme v miestnosti osameli, oznámila som mu, čo som zistila. „Spýtaj sa psychologičky“, nabádal ma. Nemala som na to odvahu. Poprosila som ho, či sa môže spýtať namiesto mňa. A tak sme vošli do jej ordinácie a on sa jej spýtal, prečo mi bol predpísaný liek na schizofréniu. „Veľa liekov je na určených na rôzne veci. Tak ako paralen je proti horúčke, ale aj proti bolesti. Tak je to aj s týmto liekom, je aj na schizofréniu, ale aj na upokojenie. Vy nemáte schizofréniu“, odpovedala. Mne už vtedy stekali slzy z očí. Neverila som jej. V popise lieku nebolo nič o tom, že by bol na upokojenie. Ona si myslí že som blázon.
Vlado sa so mnou rýchlo rozlúčil a nechal ma tam stáť, uslzenú a zrútenú. Ponáhľal sa na svoj taxík. (Tu v Nemecku nám zdravotná poisťovňa prepláca cestu taxíkom do stacionáru a večer naspäť. Jeden taxík preváža dvoch až piatich ľudí, ktorých postupne po ceste vyzdvihne). Ja som ten deň nedošla taxíkom. Prišla som vlastným autom, pretože konečne mi prišla autokamera ktorú som objednala a chcela som poprosiť svojich mužských spolupacientov, či by mi vedeli namontovať Smartbox (nabíjanie pripojené k autobatérii). Bohužiaľ som nepochodila, hovorili, že je to príliš náročné a je to práca pre automechanika.
No ale ako veľmi by mi teraz pomohlo, keby som tam bola taxíkom. Musela som si to teraz odšoférovať sama a vôbec som nebola v tom stave. Prišla som k môjmu autu, zavrela sa doň a plakala. A plakala a plakala. Hlavou mi len behalo - oni mi neveria, ja som im pritom tak verila, bola som k nim úprimná a toto mám za to, nemala som im nič hovoriť, žiadne podrobnosti, všetko obrátili proti mne, som úplne sama, sama na všetky problémy, oni mi neveria, majú ma za blázna. Najradšej by som už bola doma, ale v tom stave v ktorom som bola, úplne zrútená, som nebola schopná šoférovať auto, nevedela som si predstaviť, ako to zvládnem.
Plakala som tam asi pol hodinu, keď k autu vedľa mňa prišla dvojica a chystali sa odísť. Bolo mi trápne tam tak sedieť, urevaná, uslzená, tak som naštartovala a išla. Domov som to mala pol hodinu šoférovania, stále som nevedela ako to zvládnem, ale nakoniec som to nejak zvládla. Doma som mohla pokračovať vo svojom vyplakávaní a rozmýšľaní.
Sprvoti som bola strašne sklamaná, ale aj nahnevaná na nich, že mi neveria, a robia zo mňa blázna. Vyšla som si samozrejme aj zapáliť na balkón a pritom som pozerala na zábradlie. Snažila som sa predstaviť si, ako by cez to ten sused preliezol. Nejak to bolo ťažké predstaviť si. Bývam na prvom poschodí, ale výška je asi 3 metre a nejak mi nešlo do hlavy, ako by taký starý dedek preliezol zábradlie bez toho, aby neriskoval pád, zranenie, či dokonca smrť. Stálo by mu to za to? Musela som si odpovedať, nie. Okrem toho by riskoval, že ho niekto uvidí a zavolá políciu. Proste mi to celé prišlo zrazu nereálne. A ja som si chtiac nechtiac začala priznávať, asi mám naozaj psychózu.
Takisto som konečne pochopila, že u mňa doma nie sú schované žiadne kamery. Nikdy som žiadne nenašla, takže tu žiadne nie sú. Aj to bola len psychóza.
Ten večer však ešte neskončil a bol pre mňa extrémne náročný. Kvôli mojim myšlienkam ktoré neodchádzali, kvôli tomu, že som sa musela zmieriť s niečím takým, že ja mám psychózu. To bolo niečo strašné, o psychóze som len čítala, bola to strašná choroba, ktorá sa mňa našťastie vôbec netýkala. Mala som svojich problémov dosť aj bez nej. Ako sa to mohlo stať?
Začala som si o nej googliť na internete. Informácií bolo veľa, dychtivo som hltala každé slovo. Halucinácie, bludy. Poruchy myslenia, vnímania, koncentrácie, paranoja. Niektoré veci na mňa dokonale sedeli. Našla som sa tam. Dokonca som si našla, ktorým typom bludov a paranoje trpím.
Moja myseľ pracovala na plné obrátky. Ale našla som tam aj niečo, čo ma trocha upokojovalo. Psychóza nerovná sa nutne schizofrénia. Sú aj iné choroby pri ktorých môže byť, dokonca niektorí ľudia majú psychózu len raz za život. To je určite aj môj prípad, utešovala som sa.
Napriek prijatiu, že skutočne prežívam psychózu, odmietala som prijať, že potrebujem lieky. Tie dva čo mi dali som hneď po príchode domov spláchla do záchoda. Sáčok, na ktorom bolo napísané moje meno a názov toho lieku som roztrhala na márne kúsky, aby keď ku mne príde zase sused, nevidel, čo mi predpísali a že sa mu podarilo to, o čo sa snažil, dostať ma do blázninca.
Teraz, stále som v sebe mala akýsi odpor voči tomu, že som naozaj blázon. Dobre, tak teda mám psychózu. Iste sa už stalo aj v lepších rodinách. Ale nie som tak ťažký prípad, aby som musela brať lieky. To nie, zvládnem to sama. Ďalej som si čítala o psychóze, ďalej hltala články a slová, ktoré som si odmietala pripustiť, že sú o mne. Nie, ja nie som tak ťažký stav.
Nakoniec som rezignovala. Cítila som sa tak strašne zle. Sama som cítila, že so mnou niečo nie je v poriadku. Mala som strašné stavy, mala som problémy vôbec na niečo normálne myslieť. Musela som si uznať, že naozaj nie som v poriadku a potrebujem pomoc. Nechcela som sa už cítiť tak strašne zle. A čo mi môže pomôcť? Tak asi tie lieky. Čo iné. Pomaly som si začala pripúšťať, že ich potrebujem. Že ich musím začať brať. Začala som ľutovať, že som ich spláchla do záchoda. Možno keby som ich zobrala, zajtra by som sa cítila už lepšie. Ok, tak teda rezignujem. Asi majú pravdu, asi som fakt blázon. Podvolím sa im, hlavne preto, že sa už nechcem cítiť tak strašne zle. Od zajtra beriem tie lieky. Risperidon. Antipsychotikum. Na schizofréniu. Ale nielen.
Moje myšlienky každopádne bežali ďalej a ja som premýšľala nad tým, čo toto pre mňa znamená. Budem ešte niekedy normálna? Budem sa ešte niekedy cítiť dobre? Čo ak zostanem navždy bláznom? Vôbec sa nečudujem, že 40% schizofrenikov sa pokúsi o samovraždu a 10-15% ňou svoj život aj ukončí. Ak sa cítia tak strašne zle, ako sa cítim teraz ja, tak je to jediné riešenie. Ja mám ešte nádej, že sa to zlepší. Ale čo ak ju už niekto nemá?
Ďalšia strašná vec ktorú som musela brať na vedomie bolo to, že už nemôžem veriť sama sebe. Jediný človek, na ktorého som sa mohla vždy spoľahnúť som bola ja sama. Človek to berie ako samozrejmosť a sám seba ani nepočíta. Aj pre mňa to bola samozrejmosť. A zrazu - zemetrasenie v mojom živote, v mojej mysli a už to neplatí. Bola to strašná facka. Začala som pochybovať aj o tom, čo sa stalo v minulosti. Naozaj sa to stalo, alebo to bola len moja chorá myseľ? Čo vlastne je pravda a čo nie? Bordel v hlave, bordel v celom živote, nič už nikdy nebude ako predtým. Zostanem tá, s chorou hlavou, čo si prekrúca realitu a nedokáže rozlišovať medzi ňou a svojimi bludmi.
Bola som strašne unavená, oči sa mi zatvárali, bolo už dosť hodín. Zaspať som napriek tomu nedokázala.
Pacientom, sestričkám a psychoterapeutkám mením mená, dávam im naše krásne slovenské, hoci sú to Nemci. V skutočnosti sme sestričky a psychologičky oslovovali len priezviskom, u mnohých krstné meno ani neviem.
Rundou nazývam sedenia. Denne sme mali niekoľko sedení, začínali sme rannou rundou a končili rozlúčkovou. Na rannej a rozlúčkovej sme boli všetci pacienti z celého oddelenia plus aspoň jedna zdravotná sestra. Ostatné rundy mali pacienti rozdelené podľa toho, čo komu bolo naordinované.
