Pútavý perex by bol, môžeme začať pekne od začiatku. Ten sa v našom prípade nachádza
v údolí Arkhoti. (ako sa tam dostať som popísal v tomto blogu.
Zo stanu leziem okolo pol ôsmej ráno. Vyzerá to na ďalší skvelý deň - na oblohe ani mráčika, údolie vyzerá v rannom svetle prenádherne. Raňajkujeme, balíme stany, čvachtáme sa v bystrine. Netreba sa extra ponáhľať, do Roshky je to len nejakých 5 hodín chôdze.
Okolo deviatej opúšťame táborisko a začíname sa štverať do priesmyku Bogovachisghele. Stupák je to slušný, no my sme ešte plní síl a tak už po hodine sme tam. Dávame ďalšiu pauzu - ani nie tak preto, že by sme ju potrebovali, ako kvôli výhľadu. Bežný turista pri potulkách Kaukaze chodí s hlavou vytočenou dohora, takže o to viac si užívame chvíle, keď sa môžeme dívať na svet z poriadnej výšky.
Kukáme do mapy, kade ďalej. Turistom určený chodník mieri dole úbočím na juhozápad a prudko klesá do Roshky. Nás ale začína lákať bočný hrebeň, ktorý vidíme na juhovýchode. Klesá pozvoľnejšie a sľubuje krásne výhľady na obe strany. Stačí prejsť po hlavnom hrebeni do sedla Arkhotisghele a napojiť sa na cestičku, ktorá tade vedie. Žmúrime do slnka a aj sa nám zdá, že ju vidíme kľukatiť sa po úboči - krásne nás dovedie až na cestu do Shatili v mieste, kde sa stáča na východ. V Roshke by sme aj tak museli zháňať odvoz alebo 2 hodiny šlapať na hlavnú, toto bude vlastne ešte skratka.
Je rozhodnuté, vyhráva “scénická trasa”. Vyrážame po hrebeni, terén je celkom schodný. Tento úsek sa mi veľmi páči, oproti minulým dňom je to super zmena. V Gruzínsku totiž nemajú “hrebeňovky” ako u nás, turisti chodia dolinami po starých pastierskych cestách.
V druhom sedle sa naozaj napájame na vyšľapaný chodníček. Nejaký čas ešte traverzujeme a asi o jednej poobede začíname zostup. Hore je tráva dosť zakrnelá, s ubúdajúcimi výškovými metrami sa ale ťahá vyššie a vyššie a čoskoro ju máme vyše kolien. Náš riedko používaný chodníček definitívne vzdáva boj s vegetáciou a už onedlho sa brodíme metrovou burinou.
Strmým svahom zliezame do akéhosi sedielka. Hrebeň pred nami znova stúpa, nám sa ale nechce štverať príliš do kopca a rozhodujeme sa pre traverz. Nie zrovna najlepší nápad. Svah je strmý a členitý, občas sa musíme vracať a pracne hľadať novú cestu. Zárez v úbočí, ktorý sme z diaľky považovali za cestičku v skutočnosti žiadnou cestou nie je. Traverzovať strmý, zarastený svah je dosť náročné, každý krok hrozí vyvrtnutím členka. Rastie tu kopa čučoriedok, tie sú ale len slabou náplasťou na ubolené nohy.
Po vyštveraní sa na jeden z bočných hrebienkov konštatujeme, že takto to ďalej nepôjde a rozhodujeme sa skúsiť to ďalej po hlavnom hrebeni. Kráča sa tu naozaj lepšie, aj tráva je trocha nižšia. Aby sme sa ale príliš neradovali, cestu nám znepríjemňujú mračná lietajúcich mravcov. A aj ten hrebeň je akýsi dlhší než sa nám z výšky 3200m zdalo. Pri jednom zakopnutí sa mi trhá puzdro, čo nosím na opasku a foťák putuje do batoha.
Uplynie ďalšia hodina, kým dosiahneme posledný vrchol. Nachádzame tu zanedbanú khati , z bridlice postavenú svätyňu, typickú pre tento región. Na výšku má vyše metra, vnútri visí zvon a zdobia ju rohaté lebky. Kedysi sa pri nej odohrávali rituály miešajúce prvky kresťanstva a pohanských kultov.
Nás ale v tejto chvíli zaujíma len to, ako sa dostať na normálnu cestu. Terén tu prudko klesá až do zalesneného výbežku, zovretého dvoma zlievajúcimi sa riekami. Niekde pri ich sútoku by mal byť most a za ním naša vysnívaná cesta - kúsok z nej dokonca vidíme hlboko pod nami. Schádzame kus nižšie a pod osamelým stromom dávame krátku pauzu na jedlo. Potom sa predierame lúkami, ktoré už veky nevideli hladného prežúvavca. Konečne les. Dúfame, že aspoň tu narazíme na cestičku, ktorá vo vyšších polohách zarástla na nepoznanie. Je pol piatej a slnko sa pomaly začína kloniť k západu.
Prianie sa nám plní, nachádzame niekoľko chodníkov - žiaden z nich ale nejde naším smerom. Pomaly sa prepracúvame k miestu, kde je na mape zakreslený most. Svah je stále strmší. Pomedzi stromy občas zazrieme cestu za riekou, nemôže byť ďalej ako 200 metrov. Samotnú rieku ešte stále nevidíme, len počujeme.
Skladáme batohy a naľahko skúmame okolie. Nachádzam jedno miesto, kde by to snáď šlo. Beriem batoh a zliezam, čoskoro to ale začína byť príliš nebezpečné. Miesto stromov tu už rastú len kríky, ktoré by môj prípadný pád nezastavili. Nechcem priznať porážku, tvrdohlavo sa spúšťam dole - keď už nič iné, chcem aspoň zazrieť rieku, zistiť, či tam je naozaj most a má zmysel hľadať ho. Lukáš na mňa zhora volá, nech na to kašlem. Na mape je pol hodinu chôdze proti prúdu zaznačený ešte jeden prechod, možno to pôjde tade.
Má pravdu. Z posledných síl sa štverám naspäť, batoh zrazu váži snáď tonu. Nie je sa poriadne čoho chytiť, kríčky sa lámu a trhajú aj s koreňmi. Konečne hore. Niekoľko minút lapám po dychu, potom na ex pijem všetku zvyšnú vodu a stále som smädný.
Vyrážame na západ a po chvíli nachádzame chodníček, ktorý mieri našim smerom. Cestu nám križuje potok, prvý za celé popoludnie. Lačne sa naň vrhám, naberám vodu do dlaní a ani ma príliš netrápia malé hnedé veci, ktorá v ňom plávajú a na poslednú chvíľu sa zachraňujú skokom späť do potoka.
Pokračujeme v ceste. Kráčam posledný, hlavou mi víria chmúrne myšlienky. Túto “scénickú trasu” nám bol čert dlžen. Ak chceme stihnúť lietadlo domov, zajtra večer musíme byť v Tbilisi. Ak sa nám ale nepodarí prejsť rieku ani teraz, budeme mať vážny problém stihnúť to. Riečka samotná nie je hlboká - problémom sú útesy na jej brehoch, kvôli ktorým sa k nej ani len nevieme dostať.
Zatiaľ to vyzerá nádejne, hukot vody počuť stále bližšie. “Most!” vykríkne Viktor. Naozaj, chodník pred nami prechádza do serpentíny, prudko klesá a končí mostom. Bolo že to radosti na starom bielidle! Zbiehame nadol, od samej radosti ťahám foťák z batoha a nášho záchrancu zvečňujem.
Prechádzam most, vychutnávam si každý jeden krok. Sme na druhom brehu…. a naša cesta končí v zelenej stene. Neveriacky chodíme hore-dolu po malom ostrovčeku bez zelene, tá cesta musí dakde pokračovať! No, nemusí. Zatíname zuby a začíname posledný výstup.
Ťažko to opísať, ale keď už blogujem, tak to aspoň skúsim. Predstavte si svah, taký dosť strmý, dajme tomu so sklonom 45 stupňov. Nahusto ho osaďte obrovskými lopúchmi, žihľavou, malinčím a dvojmetrovými boľševníkmi. A teraz si predstavte, že sa do takéhoto svahu štveráte s 20-kilovým batohom na chrbte. Aktívna dovolenka pre ozajstných gurmánov.
Postupujeme pomaly, každý krok je neskutočný boj. Najhoršia je žihľava. Viktor, náš hlavný prerážač cesty, v jednej chvíli zastavuje a pýta oddych, od bolesti nevie spraviť ani krok. Ťahá z batoha bundu s dlhým rukávom. Mal by som spraviť to isté, no v tej chvíli mi je už všetko jedno. Nech si pŕhli, vydržím. Veď aj babka vravela, že je to dobré na reumu.
Deriem sa dopredu, kmášem žihľavu, zadupávam boľševníky, akurát malinčie úctivo obchádzam. Nad ničím už nerozmýšľam, len si dokola opakujem motivačné citáty našich politikov: “Ja sa prebijem, lebo sa prebiť chcem”, resp. “Kde je vôľa, tam je cesta”.
Dostať sa z tejto džungle nám trvalo asi hodinu. Dostávame sa do pásma, kde sa zarastené čistiny striedajú so skupinkami stromov. Oblasť je pretkaná kravskými cestičkami, ktoré vedú všade a pritom nikam. Opakovane sa nám stáva, že v lesíku sa pripojíme na chodník, len aby sme po 50 metroch skončili v hustom malinčí. Je nám jasné, že dnes už nikam nedôjdeme a hľadáme miesto na tábor, nie je tu ale ani kúsok rovnej zeme.
Medzitým sa úplne zotmelo. Svietime si čelovkami, nemáme ale ani najmenšiu chuť špacírovať sa potme v neznámom teréne - nie všetky lajná, ktoré nám dnes osud zoslal pod nohy, boli kravské. Akoby zázrakom v svahu nachádzame malú plošinku. Udupávame burinu a staviame stan - je tu miesto len pre jeden, takže Lukáš musí bivakovať. Som hladný a pritom sa mi vôbec nechce jesť, nasilu do seba tlačím polku snickersky a leziem do spacáka.
Nie je mi dobre. Som hladný, smädný, vyčerpaný, doškriabaný, dopŕhlený a poleptaný. Napriek únave neviem zaspať, celé telo ma nehorázne páli. A tak si len tak ležím, počúvam zvuky prebúdzajúceho sa lesa a rozmýšľam, čo prinesie ďalší deň.
