Aj tento rok sa rozlúčka vydarila. Slávnostne vyobliekané dievčatá, chlapci nahodení netradične v košeliach namiesto tričiek, rozpačité úsmevy pri odovzdávaní kytíc - zmiešané pocity: trocha nostalgia, trocha smútok - a potom diskotéka, decká sa vybláznili, a šup do života, roztiahnuť krídla a letieť...
Kráčala po ulici zamyslená a uvažovala, koľkýže ročník deviatakov už odchádza, odkedy učí na tejto škole. Míňala práve kontajnery s odpadkami, v horúčave júnového dňa sa z nich šíril odporný zápach, okolo bzučali muchy. A v týchto nechutných nádobách sa prehrabával akýsi bezdomovec. Ovanul ju štipľavý zápach neumytého tela a ufúľaných handier, ktoré mal na sebe. Zarastená tvár, na hlave zamastená šiltovka. Zodvihol hlavu a pohľady sa im stretli, iba na chvíľu, ale stačilo... To snáď nie je možné!
"Dobrý...pani učiteľka," zašomral. Nevedela, kto z nich sa cítil trápnejšie. Pred koľkými rokmi ho to vlastne učila? Zrazu sa jej vybavila spomienka na rozlúčkový večierok deviatakov spred rokov, kde bol on - Ondro, inokedy nenápadný tichý chlapec, taký veselý a šťastný, tancoval a spieval spolu s ostatnými známy hit: "Nonstop, já chci žít nonstop, a s tím, co přijde, mám chuť se rvát..." Ruky nad hlavou, žiariace oči, v tej chvíli mal všetko pred sebou, celý život...
Čo sa potom stalo? Dostal sa do zlej partie, kamaráti, ktorí viac uškodili ako pomohli, alkohol, krádeže, väzenie... Tí, ktorým dôveroval, sklamali. Tí, ktorých mal rád, sa od neho odvrátili. Tí, čo ho mali podržať, sa na neho vykašlali. Šikmá plocha, po ktorej sa kĺzal stále väčšou rýchlosťou...
Rozpačito stála, nevediac, ako sa zachovať v tejto situácii. Stretnutiam so svojimi bývalými žiakmi sa vždy potešila: čo robíš, kde študuješ, ako sa ti darí, čo plánuješ po skončení... Tu však boli všetky otázky zodpovedané, nebolo treba slov. Po nekonečnej chvíli sa ozval Ondro: "Tak ja už...pôjdem..."
Spamätala sa. "Počkaj!" Siahla do kabelky a vybrala peňaženku: "Tu máš, choď si kúpiť niečo...na zjedenie," vydýchla a podávala mu stokorunáčku.
Nehybne stál, blúdil pohľadom po okolí, nedokázal sa jej pozrieť do očí. Zrejme sa hanbil, bolo mu trápne - ale nakoniec zvíťazilo praktické myslenie nad citmi: "Ďakujem," zašomral, zobral bankovku, ani sa na ňu nepozrel a zmizol.
Ona pokračovala v ceste. Náhle sa jej zmocnil smútok a pocit zbytočnosti. Vošla do nákupného centra. Z reproduktorov hučala hudba. "...nie sme zlí..." rozoznala slová známeho elánovského hitu. "...že nám záleží na tom ako žiť..."
Čo všetko sa musí v živote stať, aby na tom prestalo záležať...?
