Využila som deň, kedy malo byť z technických príčin skrátené vyučovanie. So súhlasom kolegov, ktorí učili v mojej triede, som deťom oznámila, že si zorganizujeme "Deň zvieratiek" a každý, kto chce, a rodičia mu to dovolia, si môže priniesť svoje zvieratko do školy. (Netýkalo sa to psov a mačiek, to by sa nedalo zvládnuť!) Povedala som si, že tých pár škrečkov v triede nejako prežijeme a potom už bude pokoj.
Ráno po vstupe do triedy som pochopila, že som situáciu značne podcenila. Hneď pri dverách trónila klietka s korelou. Pred tabuľou bola nádoba s vodou, v ktorej sa čvachtala korytnačka. Pri katedre v prepravke si králiček chrumkal čosi zelené. A na väčšine lavíc som videla prepravky a klietky - skrátka ako v predajni drobnochovu.
Zvieratká mám rada, doma tiež chováme všeličo, takže nemám problém vziať do ruky ľubovoľného hlodavca či obojživelníka. A tak som zvolila natoľko propagovaný individuálny prístup a každému zvieratku som sa prihovorila, vzala do ruky, pohladkala... Postupovala som od lavice k lavici, už som bola skoro na konci triedy - zrazu uff! Na lavici prepravka, z ktorej na mňa zlovestne zazerá velikánska chlpatá tarantula, pavúk vtáčkár, či ako sa tá príšera volá. Ako môže niekto dobrovoľne chovať doma niečo také! Ja teda pavúky nijako zvlášť neobľubujem, a toto snáď ani nebol pavúk, ale priam tá Opucha z Pána prsteňov, ktorá z ľudí vyrábala zámotky... Teda predstavovala som si ju presne takto, len o málinko väčšiu...?
Lukáš (ktorému zjavne tento živočích patril) sa na mňa usmieval a čakal, že sa budem venovať aj jeho miláčikovi. Poučená filmami o prírode som položila zásadnú otázku: "A nie je jedovatý?" Chlapec sa máličko zamyslel, ale s detskou úprimnosťou odpovedal: "Je síce jedovatý, ale nie je agresívny." A na dôkaz svojich slov siahol do prepravky, vybral z nej chlpatú nohatú potvoru a natiahol ruku ku mne: "Pohladkajte si ho..."
No fajn, tak ja sa mám spoliehať na dobrácku povahu tohto killera. Čo teraz? Pozrela som okolo seba a videla množstvo očí, uprených na mňa a čakajúcich, čo urobím. Tak som sa zhlboka nadýchla a - smrť v očiach - opatrne sa dotkla chlpatého tela. Na moje veľké prekvapenie, ten dotyk bol príjemný... Akoby som sa dotýkala jemného zamatu. Osmelila som sa a pavúka som pohladkala. A potom som už bez problémov zdolala zvyšok triednych miláčikov...
A poučenie z toho dňa? Skutočne platí, že klin sa klinom vyráža - odvtedy sa v mojej triede neobjavilo ani jedno zvieratko. A ja som si potvrdila, že človek by naozaj nemal mať žiadne predsudky. Ani len voči zvieratám.
