Tentoraz chcem dať do pozornosti knihu, ktorá sa do tej mojej dostala na odporúčanie čitateľky Hexi, ktorej chcem týmto poďakovať. Samozrejme ďakujem aj iným, ktorí mi napísali e-maily, určite na Vami spomínané knihy časom siahnem.
Odporúčanou knihou bola novela V holandských horách. Keď ma nejaká kniha zaujme, snažím sa zistiť čo najviac o autorovi a prečítať všetky jeho dostupné knihy. Cees Noteboom ma zaujal neobyčajným spôsobom písania.Nech som sa akokoľvek snažila, okrem spomínanej novely som sa dostala už len k jednej knihe od tohto autora, taktiež k novele s názvom Nasledujúci príbeh.
Cees Nooteboom sa narodil v roku 1933 v Haagu (holandsky Den Haag) v treťom najväčšom meste Holandska, založeným Viliamom II v roku 1248. V súčasnosti patrí medzi najvýznamnejších nizozemských autorov. Na uznanie svojich kníh však musel dlho čakať, najmä v rodnej krajine. Až v roku 2004 mu bola udelená najprestížnejšia holandská literárna cena P.C. Hooftprijs . O rok skôr získal Rakúsku cenu pre európsku lieratúru. Píše prózu, poéziu, eseje, cestopisy. Jeho najznámejšími dielami sú novely Rituály, Nasledujúci príbeh, V holandských horách či cestopisy Berlínske zápisky, Obchádzka do Santiaga.
Novela V holandských horách, napísaná v roku 1984, je na pohľad skromne útla, je však plná zaujímavých myšlienok. Nepatrí do kategórie jednoduchého čítania, ale myslím, že neodradí ani nenáročného čitateľa. Autor z hlavnej dejovej línie často odbočuje a ponúka čitateľovi filozofické úvahy, či spomína iných spisovateľov, ktorí mu boli inšpiráciou. Sú nimi Platón, Spinoza, Huma, Kundera, d´Ors, Proust, ale najmä H.Ch.Andersen. Počas celého príbehu sa odvoláva na Andersenovo chápanie rozprávky. Príbeh dvoch mladých ľudí, iluzionistov, Kaia a Lucie je vlastne veľmi svojský, mierne pozmenený prepis slávnej Andersenovej rozprávky Snehová kráľovná.
Ponúkam pár múdrosti, či jednoducho pekne napísaných pasáži z tejto knihy:
„Ľudia môžu byť krásni, ale ak na nich niet absolútne nijakej chybičky, ak musí človek zastať, akoby do neho udrel blesk, keď prejdú okolo neho povedzme na ulici, vtedy sa dokonalá krása stáva mierkou vlastnej nedokonalosti, a to sa nepáči nikomu.
Vždy som mal rád krátkosť toho slova, ktoré je v španielčine príliš dlhé. Pareja – keď to človek vysloví nahlas, skutočne to niečo spája, ale spoj nebude nikdy absolútny, ako keď povieme pár. Pár je najmenším ľudským spolkom, aký jestvuje, a ostatní ho nemôžu vystáť kvôli tomu, že iných vylučuje.
Stará žena pochopila, že preč neznamená len to, že odišiel, ale že je naozaj preč. Jestvuje druh nešťastia, ktoré sa okamžite vyjaví, je jasnou sudbou.
Rozprávka je plesňou skutočnosti. Travestia, apológia, pleseň, choroba, karikatúra. Rozprávky z minulosti sú skutočnosťou dneška a naopak.
Odrazu sa rozhostila skutočná tíš, totálne, absolútne ticho, aké sa obyčajne spája s neprítomnosťou iných ľudí, a tým privoláva myšlienku vlastnej neprítomnosti, až sa človeku zdá, akoby azda ani sám nejestvoval.
Dlhší život pozná smútok z vyratúvania a vyhýba sa mu. Vie, že ľudský život určuje vždy len pár vecí.
Ak umrie spomienka, potulujú sa priezviská ako prázdne, nekontrolovateľné veci, ktoré už nie sú ničím nabité.
Ak človek raz povedal „kde bolo, tam bolo“, vytvorila sa tým mimočasová mimoteritoriálna skutočnosť, kde je možné všetko. Niečo ako free of all.“
Nesporne zaujímavá je aj ešte útlejšia novela Nasledujúci príbeh, napísaná roku 1995, ktorý sa môže pochváliť cenou Aristeion. Bol preložený do všetkých významných svetových jazykov, dokonca aj do exotického kórejského. Je úplne iná a predsa má niečo spoločné s predchádzajúcou. Opäť je plná odbočení, či filozofických úvah, tentoraz sa autor odvoláva na Sokrata, Herodota, sv.Augustína, Horátia ako aj grécku mytológiu. Je to príbeh o láske, smrti, medziľudských vzťahoch. Ide v podstate o akýsi milostný štvoruholník medzi hlavnou postavou, bývalým učiteľom Hermanom Mussertom, ktorý miluje kolegyňu Marie Zenstru, a jej manželom Arendom Herfstom, ktorý sa zamiluje do svojej talentovanej žiačky.
„Ten, kto by sa chcel hocikedy vzoprieť času, kto by ho chcel predĺžiť, zastaviť, zabrzdiť, skrátiť, ten nech vie, že môj zákon nemožno obísť, pretože moje ručičky, ktoré si zaslúžia rešpekt, zachytávajú éterické, efemérne a nejestvujúce Teraz na večné veky. Nezaujímajú sa o delenie, ktoré korumpuje, o kupčenie vzdelancov s časom, moje je to jediné, skutočné pretrvávajúce Teraz, a stále odznova trvá šesťdesiat presných sekúnd.
Podľa mňa mali hodiny všeobecne dve funkcie. Tou prvou bolo povedať ľuďom, koľko je hodín, a tou druhou bolo presvedčiť ma o tom, že čas je hádankou, neskrotným a nezmerateľným fenoménom vymykajúcim sa poznaniu, ktorým sme vďaka svojej nemohúcnosti vytvorili zdanie poriadku.
Všetky moje premeny sú metaforami tvojich premien.
Láska je v tom, kto miluje, a nie v tom, kto je milovaný.“
A na záver snáď pohľad ako tohto autora vnímajú jeho kolegovia - spisovatelia, či médiá:
„Je to filozof, bonviván, fantasta, kozmopolita, kuchár, melancholik... A je metafyzik.“
Joachim Sartorius
„Nooteboom je rozprávač príbehov, akých je len málo na svete.“
Frankfurter Allgemeine Zeitung
„Vynikajúco napísané, hlbokomyseľné a zároveň ľahké, a preto zábava pre každého, kto má zmysel pre literatúru so španielskym nádychom.“
De Volkskrant Zeitung
