Spomienky

Ako deti prichádzajú o ilúzie

Zuzana Antolová

Ako deti prichádzajú o ilúzie

Keď som bola ešte dieťa, myslím naozaj dieťa, nie iba dušou, lebo tak sa občas cítim doteraz, verila som všeličomu. Mala som svoje tajné sny, detské túžby, čarovné predstavy a príliš bujnú fantáziu. Skutočne som verila na Ježiška, sobov a škriatkov, víly a anjelov, princezné a drakov. Verila som, že keď budem zlá, odnesie si ma čert, a keď budem klamať, narastie mi dlhý nos ako Pinokiovi. Rovnako som verila, že Mikuláš skutočne existuje. Až kým ma ujo Tóno nepripravil o túto ilúziu.

  • 5. dec 2007
  • Páči sa: 0x
  • Prečítané: 1 795x
  • 10
Príhodný deň pre smrť

Zuzana Antolová

Príhodný deň pre smrť

Dušičková nálada ma tento rok zastihla, teda aspoň podľa kalendára, o čosi neskôr. Žiaden vzdor nepomohol, chytila sa ma pevne. Nebohý starký, na ktorého si tak málo pamätám, zvykol vravievať, že sviečka sa nesmie zapáliť od inej horiacej sviečky. Ak by sa tak stalo, ukradli by ste tým niekomu dušu a spolu s ňou vzali aj život. Neviem či mal na mysli iba sviečky dušičkové, pálené ako pamiatku na zosnulých, alebo sviečky vo všeobecnosti. Túto povedačku som celé roky podvedome dodržiavala a ťahala ruky preč aj ostatným, keď sa schyľovalo ku krádeži.

  • 6. nov 2007
  • Páči sa: 0x
  • Prečítané: 1 288x
  • 5
Otcove slzy

Zuzana Antolová

Otcove slzy

Situácii keď som videla otca plakať, bolo veľmi málo. Zväčša je to len vo veľmi vážnych životných okamihoch. Nie je z tých, ktorí dávajú najavo svoje pocity, najmä tú nežnejšiu stránku. Chlapi predsa neplačú. Videla som ho plakať, keď pochovával otca. Plakal, keď pred dvoma rokmi opustila, po mnohoročnom boji s rakovinou, tento svet jeho mladšia sestra. Ale keď sa lúčil s ním, neplakal.

  • 27. sep 2007
  • Páči sa: 0x
  • Prečítané: 1 969x
Nedocenená

Zuzana Antolová

Nedocenená

Väčšinou píšem články, odrážajúce určité okamihy môjho života. Moje pocity, emócie, to ako vnímam určité udalosti. Ale dnes, dnes to nebude o mne. Vlastne aj o mne, ale iba okrajovo, lebo veľkú časť opäť zohrávajú moje spomienky. Podnetov napísať tento článok bolo hneď niekoľko, medzi nimi i udalosť odohrávajúca sa pár dní dozadu a takmer súbežne s ňou istý článok (či skôr akási fotodokumentácia) od Milana Barloga, prečítaný tu na blogoch.sme.sk.

  • 18. sep 2007
  • Páči sa: 0x
  • Prečítané: 1 655x
  • 17
Keď sú spomienky na obtiaž

Zuzana Antolová

Keď sú spomienky na obtiaž

Zrýchlený dych. Srdce búši v šialenom rytme, vynecháva akoby nestíhalo. Vlna tepla... Chlad... Zimomriavky... Mihajúce sa spomienky. Sucho v ústach, stiahnuté hrdlo nevydá jediný hlások. Pľúca odmietajú pracovať. Zdrevenené nohy, neschopnosť pohnúť sa z miesta. Paralýza vlastným strachom. Strach ovláda. A nedá dýchať.

  • 2. sep 2007
  • Páči sa: 0x
  • Prečítané: 1 629x
  • 6
Akoby sa vrátil čas

Zuzana Antolová

Akoby sa vrátil čas

To isté miesto. Podobná situácia. Ale iný dátum a iné dieťa. „Keď ja budem veľká, budem mať veľa, veľa, veľa detí. A nikdy, nikdy ich nenechám samé. Aby sa nebáli...“

  • 23. aug 2007
  • Páči sa: 0x
  • Prečítané: 3 336x
Aké by to bolo...

Zuzana Antolová

Aké by to bolo...

Aké by to bolo vystúpiť opäť z autobusu pri mohutnej starej lipe, obkolesenej lavičkou v ošúchaných farbách krikľavej červenej a žltej a pustiť sa ulicou pozdĺž potoka, okolo schátraného kaštieľa a potom prvou ulicou doprava až na jej úplný koniec.

  • 3. aug 2007
  • Páči sa: 0x
  • Prečítané: 1 785x
  • 6
Skryť Zatvoriť reklamu