Katka ma ťahá von. Nieže by som nemala čo robiť, doma ma čakajú rozčítané skriptá a sľúbená blížiaca sa písomka, a mám aj kopec iných povinností načmáraných v diári a len
čakám kedy niečo z toho budem môcť vyškrtnúť ako vybavené, ale ona je neoblomná. Vie ako na mňa, psiemu pohľadu neodolám. Potrebuje sa vyrozprávať. Obľúbenej kaviarni sa vyhneme, tak ako Katka sa vyhýba bývalému objektu svojich túžob v nej. Zakotvíme v akomsi bare, kde sa to hemží mládežou, hlboko pod hranicou osemnásť.
Do boxu vedľa nás sadajú tri slečny. Stredoškoláčky. Hoci je po večeroch už hodne chladno, sú akési vyletnené. Na sebe ultrakrátke sukničky, naťahujú ultratenké nožičky. Výstrih, ktorý viac odhalí ako zahalí. Vymaľované bábiky. Štedro vymaľované. Načesané hlávky. Poťahujú z cigarety kolujúcej dookola, cuckajú miešané drinky a hlasno sa smejú, snažiac sa upútať pozornosť barmana a chlapcov sediacich pri bare. Mačky na love. Afektované gestá, dvojzmyselné poznámky. Pošepky komentujú osoby naokolo, každú chvíľu vyprsknúc do hurónskeho smiechu. Je mi jasné, že na rad prídeme aj ja a Katka.
Prichádza slečna číslo štyri, pravý opak trojičiek. Pozdraví sa s nimi. Špúlia pery, bozkávajú ju, objímajú, vychvaľujú aká je super, cool, bomba, trendy. Slečna mieri ku baru, zdraví sa s barmanom, pustia sa do debaty. Len čo sa vzdiali z dosahu trojičiek, klebetné jazyky ako na povel spustia trojhlasnú paľbu. Už nie je cool, super, bomba, trendy. Je strašne tlstá, odvšadiaľ jej lezie sadlo a bóóóže čo to má na sebe, ja byť ňou, ani nevyleziem na ulicu, kriste aké hrozné vlasy má, to si najskôr asi sama strihala...
Situácia pri bare sa mení. Do debaty barmana a slečny sa zapájajú aj chlapci. Ona rozpráva, oni sa usmievajú, bez dychu jej visia na perách a počúvajú čo vraví. Nie je priam bacuľka, ale ani najútlejšia. Nemá najmodernejší účes, ani najnovší odtieň najmódnejšej farby. Nemá fajnové háby ani hlboký výstrih, iba jednoduchý rolák. Nemá štvorcentimetrové nechty, ani silný make-up.Taká normálna baba. A predsa púta pozornosť väčšiny mužov v bare. V čom spočíva jej čaro? Je zábavná a vtipná, dokáže ich zaujať. Má zdravé sebavedomie. Chýba jej namyslenosť, nezávidí svojim kolegyniam. Je netuctová. Milý úsmev jej zabezpečuje sympatie.
Pozerám na bábiky v boxe. Jazyky pracujú na plné obrátky. V očiach horí závisť. Nechápu.
Rozmýšľam kedy ich čas zmení, kedy dospejú. Kedy pochopia, že výzor človeka by nemal byť na prvom mieste. Že každý človek je niečím jedinečný a výnimočný, že vonkajšia krása je zbytočná, ak absentuje krása vnútorná.
A potom pozerám na seba. Mám nažehlené vlasy ako oni. Aj pestované nechty. Ale pochopila som, že svet sa netočí okolo toho, či mám každý vlas na správnom mieste, na nechtoch štyri vrstvy laku a na sebe značkovú handru. Tak sa občas nenamaľujem. Lebo sa mi jednoducho nechce. A neoblečiem si najnovší kúsok. Lebo nemám chuť. Nejde to, prezliecť si tepláky zakaždým, keď potrebujem odbehnúť za roh do obchodu, alebo vyniesť smeti. To ako sa ku mne ľudia správajú a či ma má niekto rád, alebo nie, neovplyvní žiaden make-up ani značková bundička. Správajú sa ku mne určitým spôsobom, lebo som to ja. Vo svojej jedinečnosti a zvláštnosti.
„Prečo sa tak na mňa dívaš?“ „Si dnes inak namaľovaná?“ „Nie som vôbec namaľovaná. Prečo sa pýtaš?“ „Ja len tak, že si pekná...“ „Netáraj, vyzerám hrozne...“ Vieš čo ti poviem nabudúce? Nabudúce sa len usmejem a poviem: „Ďakujem.“ A ticho dodám že aj ty. Lebo najkrajší si aj tak vtedy, keď ráno vstaneš strapatý a neoholený.
