Je v mojom veku, možno o rok staršia. Vždy bola zvláštna. Ona, aj jej rodina. Raz keď som mala asi šesť rokov, pamätám sa, že som ešte nechodila do školy, zazvonila pri našich dverách.
„Dobrý deň teta, mohli by ste mi požičať dva zemiačky?“ Mama sa pobavene usmiala a spýtala sa jej na čo ich potrebuje.
„Idem variť polievočku“ znela pohotová odpoveď akoby to bola najsamozrejmejšia vec na svete.
„Prečo si ich nepýtaš od mamičky?“
„Lebo nie je doma.“
„Tak nech sa ti podarí“ podala jej s úsmevom dva menšie zemiaky. Nech sa dieťa pohrá. Nebolo nič nezvyčajné, že Darinkina mama, keď potrebovala odbehnúť, nechávala ju samu doma.
Za pár minút zvonil zvonček znova.
„Teta...Zabudla som... Ešte by som potrebovala cibuľku alebo inú zeleninku.“
„Ale moja... Nemôžem ti dať celú našu špajzu aby si sa mala s čím hrať...“
„Ale ja sa nehrám. Ja varím polievočku“ zahučala dôrazne.
„Požičiame ti naše formičky, môžeš si v pieskovisku stavať koláčiky. Zuzka pôjde s tebou.“
„Dobre.“ Zamyslí sa...
„Ale najprv musím dovariť tú polievočku“ trvá na svojom.
„Akú polievočku Darinka?“ začína to byť mame podozrivé.
„No zeleninovú“ vyčarí štrbavý úsmev. „Mamička mi kázala, keď budem hladná.“
„Mamička naozaj nie je doma?“ vyzvedá moja mama.
„Niééééé... Mamička a ocko šli na chalupu oddýchnuť si odo mňa“ povie dôležito.
„A teba nechali samú doma?“ zhrozí sa mama.
„Veď oni sa zajtra večer vrátia“ zaklincuje to malá.Mama zatiaľ v duchu ráta kedy naposledy spomínaných rodičov videla. Včera? Alebo ešte skôr?
„Prečo ťa nechali doma?“ pýta sa ďalej.
„Veď vravím, že si odo mňa šli oddýchnuť“ vraví malá už netrpezlivo. „Mama si myslí že som už dosť stará, aby som sa už o seba vedela postarať“ povie hrdo.Vzápätí posmutnie a v očiach sa jej zalesknú slzy.
„Keď ja budem veľká, budem mať veľa, veľa, veľa detí. A nikdy, nikdy ich nenechám samé. Aby sa nebáli...“ šepká potichu.
Mama pozamykala byt Darinkiných rodičov a zbytok víkendu strávila Darinka u nás.
„S tou Darinkou to nedopadne dobre, keď to takto pôjde ďalej“ prorokovala. „Čo sú to za rodičia? Nechať malé dieťa niekoľko dní samé a bez jedla!“ Snažila sa Darinke pomáhať ako to len šlo. Dohovárala jej rodičom, no márne. Podobné situácie sa opakovali pomerne často. Darinka u nás strávila veľa času. Čím staršia bola, tým menej sa návštevy opakovali...Až prestala chodiť úplne.
Dnes má Darina sedemročného syna. A dvojročného. Každé dieťa s iným partnerom. Za sebou dve manželstvá... A dva rozvody. Žije s opilcom prvej kategórie a sama tiež pije. Má pár rokov po dvadsiatke, ale vyzerá na štyridsať. Obaja sú nezamestnaní, príležitostne vycestujú za prácou do Čiech.
Sú to necelé tri hodiny, čo som sa unavená vrátila domov. Mám za sebou ťažký deň. Šmátram v kabelke a hľadám kľúče. Nemám ich. Zvoním. V byte je ticho. Unavene dosadnem na schody a čakám kým sa zjaví niekto z osadenstva nášho bytu. Vyberám mobil, zavolám nech sa ponáhľajú, keď vtom zachytím niečí pohľad. Na zábradlí prilepené dve detské rúčky a za nimi žmurkajú bystré hnedé očká.
„Ahoj“ poviem.
„Ahoj.“
„Čo ty tu tak sám? Poď sem“ gestom ho pozývam a potľapkám prázdne miesto vedľa mňa. Ani na chvíľku nezaváha, zbehne o poschodie nižšie a sadá si vedľa mňa.Darinin syn, Adam.
„Nudíš sa však?“ pýtam sa.Mykne plecom.
„Ty už pôjdeš do školy. Tešíš sa?“ vypytujem sa.
A tak sedíme na schodoch a klebetíme. Objíma si rukami kolená a kolíše sa dopredu, dozadu. Po chvíľke prejdem na inú tému.
„Prečo sedíš na chodbe? Nejdeš domov?“ Záporne krúti hlavou.
„Nemôžem. Babka je na chalupe a mama ráno niekam odišla.“
„Vieš kam?“ Nevie...
„Nechala ťa samého?“
Dozvedám sa, že sa hral vonku, keď pribehla mama, že sa za chvíľu vráti. Nevrátila. Adam ticho sedí a hľadí pred seba. Ten pohľad plný smútku je mi známy.
„Neboj sa, ona sa vráti. Iba ju niečo zdržalo" ukľudňujem ho lžou.
„Si hladný?“ Hrdinsky krúti hlavou, že nie. Vybaľujem z kabelky pečivo čo som ráno kúpila a nestihla zjesť. Pomaly prežúva. Neskôr, keď už je byt odomknutý, volám ho ku nám domov, nech nesedí na schodoch. Nechce ísť. Idem mu zobrať pohár sladkej malinovky a niečo na jedenie. Keď sa vrátim, je preč... Vybehnem hore a klopem na ich hnedé dvere. Nič. Zvoním. Ticho. Vrátim sa domov a vyzerám z balkóna. Je tam... Sedí sám na ihrisku v pieskovisku, bokom od ostatných detí. V rukách presýpa piesok...
V duchu sa vrátim o pár rokov dozadu...
„Keď ja budem veľká, budem mať veľa, veľa, veľa detí. A nikdy, nikdy ich nenechám samé. Aby sa nebáli...“
To isté miesto. Podobná situácia. Ale iný dátum a iné dieťa. No čas akoby sa vrátil. Prečo si to dopustila?
(uvedené udalosti sú skutočné, zmenila som iba mená)
