Dvojčatá. Podobali sa ako vajce vajcu. Celý život prežili v blízkosti jeden druhého. Neprešlo dňa, kedy by sa nevideli. Rodiny si zakladali a ženili sa približne v rovnakom čase. Pracovali v jednej firme. Spoločne sa presťahovali, spoločne kupovali byty, keď jeden kúpil auto, kúpil ho aj druhý.
Bol mojím strýkom i krstným otcom. „Nerumázgaj, to sa zahojí. Do svadby bude ako nové“ hovorieval mi. „Frajera máš? Kedy bude svadba? Teším sa ako si na nej zatancujeme.“ Nezatancujeme.
Raz, po návšteve u nás, krstný odchádzal. Pred domom ho stretla kamarátka smerujúca k nám, aby ma vytiahla von. Pozdravila ho a o minútu neskôr už zvonila pred našimi dverami. Otvoril jej otec. V úžase otvorila ústa a hodnú chvíľu z nich nevyšlo nič. Potom sa len spýtala: „Nestretli sme sa náhodou pred chvíľou dole? Tak ako ste mohli...“ Ja som ich však vždy vedela rozoznať. Otec je predsa otec! To čo je cudzím neviditeľné, blízkym je jasné na prvý pohľad.
V jedno skoré ráno, atmosféru spánku v byte rozbil zvoniaci telefón. Bolo to ešte v čase pevných liniek, mobilový ošiaľ prišiel neskôr. Zobudila som sa a počúvala tlmený rozhovor. Srdce mi začalo prudko biť. Vedela som, že sa stalo niečo zlé. Nemohla som tomu uveriť. Predstavovala som si všeličo, ale toto nie. Je to pomaly už osem rokov.
Keď ho pochovávali, otec neplakal. Vtedy nie. Slzy akoby uschli, stratili sa, zmrzli kdesi v hĺbke duše. Tak ako každý rok, aj tento rok sa blíži dátum jeho úmrtia. A otec, bez ohľadu na to, kde sa v ten deň nachádza a koľko má práce, zoberie kyticu kvetov a poberie sa na mestský cintorín zapáliť sviečku pre svoje druhé ja. V tento deň nestojí o spoločnosť. Chodieva sám. Iba on a jeho spomienky. Keď sa vráti, červené oči mu horia smútkom a bolesťou. V tento jeden deň, v tichej intimite cintorína, dostávajú city priechod a nevyplakané slzy sa derú von.
Otec má ešte žijúceho brata. Nemyslím si však, že s ním a svojou sestrou mal niekedy taký blízky vzťah ako so svojou vernou kópiu. A nič ho nevykoľajilo tak, ako jeho náhly odchod. So smrťou matky, ktorú pomaly ničila cukrovka, sa dokázal vyrovnať. Smrť otca, ktorý sa dožil pomerne vysokého veku, preňho tiež nebola prekvapením. Jeho sestra žila s tieňom rakoviny dlhé roky a všetci sme tušili, že čoskoro už nebude mať síl bojovať. Ale smrť jeho „ja“ , to bol úder najtvrdší.
Vždy, keď v tento deň vidím ako otec klopí červené oči a pregĺga slzy, rozmýšľam, že to mohlo byť naopak. Rozmýšľam koľko času mu ešte ostáva a či ho nestihne rovnaký osud, ako jeho brata. Rozmýšľam kedy konečne príde ten deň, keď sa z mojich slov vytratí uštipačnosť a dokážeme sa zasa raz normálne porozprávať a zároveň sa modlím, aby taký deň prišiel, aby sme to ešte stihli. Aby si odišiel s pocitom, že napriek odlišným názorom a pohľadom na určité veci, ťa mám rada.
