Podotýkam, že môj vzťah k rastlinám všetkého druhu je trošku zvláštny. Lepšie sa im darí, keď sa ich moja starostlivosť netýka. Akýkoľvek môj zásah hlboko útočí na ich psychický i fyzický vývin. Lenže tento musí prežiť! Za každú cenu. Tento je výnimočný. Tak som sa ocitla pred dilemou. Starať sa? (Skape.) Nestarať sa? (Snáď prežije.)
Rozhodla som sa risknúť to a zvolila prvú možnosť. Odvážne som sa chopila úlohy. Vygooglovala som si o Albim všetky dostupné informácie, aby som mu vytvorila optimálne životné podmienky. Dostal špeciálne miesto v mojej spálni, v polotieni, ako to má údajne rád. Zatiaľ žije a podľa môjho skromného názoru sa mu celkom darí. Napodiv, aj keď sa oň starám! Fakt starám!
Tak napríklad každý deň opakovane odrážam nájazdy chlpatej príšery (nie, nemyslím priateľa) ktorá so železnou pravidelnosťou navštevuje Albertovu poličku, obžúva lístky a nepekne zazerá keď ju zhodím. Dokonca sa mi zdá, že si občas zlomyseľne pomyslí:
´ Aj tak sa zbytočne snažíš ´.
S takou rastlinkou sa vraj treba rozprávať. Rozprávam. Púšťam jej hudbu. Niekde som čítala, že je jedno akým tónom sa s rastlinou rozprávate, teda môžete kľudne aj kričať, jej to iba prospeje. Hudba rezonujúca vo vyšších decibeloch jej teda zjavne prospieva. No aby som sa priznala, občas sa s ňou aj rozprávam. Väčšinou sa na ňu otáčam pri telefonovaní, nech má pocit, že diskutujem s ňou. A občas ( pár krát som sa pristihla ) celkom mimovoľne s ňou rozoberám aj závažné veci, keď jej čistím a rosím lístky.
Polievam. Aj keď v tomto bode nemám celkom jasno, lebo u mňa sú kvety zvyknuté vydržať bez vody celé týždne a bujne rastú a kvitnú, ale keď ma chytí záchvat prehnanej starostlivosti a polejem ich dvakrát do týždňa, ešte dlho sa spamätávajú.
To mi pripomenulo pár rastlinkovských príhod. V našej rodine máme na pestovanie jednoducho prirodzený talent. A používame svojrázne metódy. Veď posúďte sami:
Istý bratranec toho v detstve povyvádzal mnoho. Raz si postavil z dvoch exotických kvetov bránku aby do nej mohol strielať góly. Jeden z kvetov neprežil smrtiacu ranu futbalovej lopty a zlomil sa. Presne v strede. Strach z prísneho otca prinútil spomínaného bratranca polámaný kvet zlepiť sekundovým lepidlom. Zdalo sa že, otec si nevšimol nič zvláštne a kvet vyzeral celkom obstojne. Keď kvet o niekoľko dní začal kapať, bratranec na otcovu ustarostenú otázku odpovedal pokojne a so všetkou nevinnosťou : „Veď je to predsa cudzokrajný kvet, tak čo čakáš? Asi nemá vhodné podmienky.“ (Nechápem ako je to možné, ale kvet nakoniec prežil.)
Alebo keď moja najdrahšia mama poliala kvet acetónom. Nepýtajte sa ako sa to stalo, to by bolo nadlho. Isté však je, že spomínaný kvet síce ešte dlho nevábne voňal, no už po týždni začal prvýkrát počas svojej existencie kvitnúť a vyhnal nové lístky.
No nie sme skvelí pestovatelia?
Zatiaľ sa teda Albimu na moje veľké potešenie darí. Priateľ je spokojný, lebo tým demonštrujem moju nehynúcu lásku k nemu a ja som spokojná, lebo on je spokojný. Len budem musieť vymyslieť ako mu to vysvetlím, až sa náhodou Albimu prestane dariť. Čo myslíte, všimne si ak kúpim Albertovu kópiu?
