V diaľke registrujem partiu mládeže. Kráčame
ich smerom. Sme ešte pomerne ďaleko, je hmla a navyše aj tma a ja som za šera a za tmy slepá ako patrón, nie som si teda istá, či dobre vidím. Katkin tichý výkrik dosvedčí, že sa nemýlim. „Dívaj, bude sranda!“ dolieha ku nám smerom od partie. Následne sa chlapec rozbehne, až takmer beží a z celej sily vrazí do tmavej postavy, muža, idúceho po parkovisku. V ušiach mi duní zvuk kolieskových korčulí. Preto sa chlapec pohybuje tak rýchlo. Muž priam odletí, vymrští ho na kufor auta, barla vysokým oblúkom letí na druhú stranu cesty a on sa kĺže po zadku auta ako handrová bábika. Chlapec spustí hurónsky smiech. Rovnako banda jeho kamarátov. Z tmy sa ozýva nahnevaný krik a behom sa blíži žena v stredných rokoch. Chlapec i jeho partia radšej zoberú nohy na plecia. K mužovi dobehneme takmer súčasne so ženou. Trochu sa mi trasú kolená. Nie od zimy.
Muž leží na chodníku, osvetľuje ho iba matné svetlo zo vzdialenej pouličnej lampy, hlava pri kolese auta. Nehýbe sa. Pozriem sa bližšie, odhadujem ho na sedemdesiat, možno viac. Z hlavy nebadane vyteká lepkavý pramienok, je to len čierna masa na tmavom chodníku. Farbí zem spolu s olejovými škvrnami. Voláme 155. Žena vraví, že ho pozná z videnia, býva neďaleko. Dávam dole z krku biely šál, ktorý aj tak nemám rada a dávame mu ho pod hlavu. Čupím vedľa Katky a stále sa trasiem. Nepreberá sa. Okolo sa motá malý pudel, patrí mužovi, smutne obchádza okolo nehybného tela, vrhá sa k nemu, líže mu ruky, tvár, zaborí ňufák do šedivých vlasov, hlasno knučí. Žena ho ťahá preč. Vietor fúka čoraz silnejšie, okolo nás sa zmieta v šialenom tanci pokrútené lístie. Na tvári cítim studené kvapky. Bodajú ako malé ihly. Pozerám hore, do neba, no vidím iba hmlu.
Ako niekto dokáže spraviť niečo také? Navyše človeku omnoho staršiemu, bezmocnejšiemu, ktorý nemá šancu ani zareagovať? To naozaj nemá svedomie? Netrápia ho výčitky svedomia, keď si večer líha do postele? Nebudí sa zo sna? Nepremieta sa mu inkriminovaná situácia v hlave každú sekundu jeho bdenia? Prečo sa rodia ľudia so svedomím a prečo sa rodia takí, ktorí ubližujú a neštítia sa ničoho? Myslím na Katkinho opitého otca, ktorý deň čo deň terorizuje celú rodinu. Na plačúcu ženu, ktorú v autobuse okradli, na vydesenú kamarátku, ktorú s nožom na krku okradli o všetko cenné čo mala pri sebe. A tiež na neznámeho chlapca. „Bude sranda“. Mám sa báť už aj svojích rovesníkov?
Ono by to „sranda“ možno bola, pre nich určite, keby som na mieste starého pána bola ja. Pravdepodobne by sa mi až na pár modrín nič nestalo. Krehké kosti sedemdesiatnika však nevydržali náraz a lekár konštatuje polámané rebrá. Muž ledva dýcha, kaluž krvi sa zväčšuje, stále nereaguje, je to vážne.
Pudel srdcerevúco zavýja, keď muža nakladajú do sanitky. Žena ho berie na ruky, aby sa nerozbehol za autom. Modrý maják mizne v diaľke a žena s metajúcim sa psom tiež. Vraví, že ak sa starý pán do týždňa nevráti, pudla dá do útulku. Pomalým krokom odchádzame. Míňame ďalšie partie mládežníkov, možno je medzi nimi aj spominaný chlapec so svojimi kamarátmi. Katka sa potichu zakráda domov, aby nezobudila otca a ja tiež mierim domov. Periem biely šál. Zaschnuté krvavé škvrny pomaly miznú. Tie olejové zostávajú. Aspoň ho už nemusím nosiť. Na druhý deň i po ďalšie dni hľadám zmienku v novinách, či sa nedozviem niečo o zdravotnom stave starčeka. Nenachádzam nič. Možno je mu už lepšie a je doma. A možno malý pudel stále zavýja a vyčkáva svojho pána. Len či nie zbytočne...
Chlapec bez svedomia. Verím, že raz sa ti všetko zlé vráti. Nie dnes, ani zajtra nie, ale raz určite. Lebo božie mlyny melú síce pomaly, ale vraj isto.
