Kedysi tam stál starý dom so strechou prežratou machom.
Aké by to bolo prejsť sa ulicami, zabočiť na futbalové ihrisko, pokračovať lúkou von, preč z dediny. Na cintoríne lemovanom vysokými borovicami ležia hroby mojich starých rodičov. Zatúžila som vrátiť sa tam a zaniesť im pár voňavých kvetov. Stará mama zomrela rok pred mojím narodením a presne dvadsiateho štvrtého decembra bola pochovaná. Predpovedala moje narodenie. Starký tiež navždy odišiel keď som bola ešte malá. Zostala mi naňho jedna či dve nejasné spomienky, aj keď som s ním trávila veľa času.
Aké by to bolo zamieriť do lesa, hore kopcom k ruinám starodávneho hradu. Vlastne je to už iba pár balvanov a hradná studňa. Skúsiť pohľadať lesné maliny či černice. A potom sa vrátiť späť po tichých lesných chodníčkoch kde sa kedysi s revom preháňali motorky počas pravidelných motocrossov.
Tu som prišla k svojej prvej jazve, takmer prišla o nohu a vykrvácala. Hrdzou a vekom prežratý bicykel nevydržal moju váhu a rozpadol sa. Ozubené koleso vyletelo a zarylo sa hlboko do kosti. Zanechávajúc za sebou na chodníku krvavú stopu som sa vliekla domov a bála sa že dostanem výprask. Nedostala. Zachránil ma starký.
Na lúke pod kladou dreva sme mali ukrytú škatuľu plnú „tajomstiev“. Už neviem čo v nej bolo. V letnej kuchyni, kde sa varilo, bolo vždy plno múch. Pretekali sme sa kto ich mucholapkou na dlhej rúčke pobije viac.
Aké by to bolo s krikom sa preháňať z hornej záhrady do dolnej, ležať pod orechom až kým nezapadne slnko, aby sme mohli spočítať všetky hviezdy. Tma a ticho. Absolútny protiklad vždy hlučných košických ulíc.
Tučného orecha som neznášala. Ceril zuby vždy keď sme sa objavili. Nepomohlo dohováranie ani podplácanie raňajkami, keď sa mama nedívala .Nezniesol nikoho okrem svojho dobrodinca.
Aké by to bolo opäť spať pod starými perinami plnenými husacím perím. Perie sa vždy nahrnulo na jednu stranu periny a tá druhá bola spľasnutá. Hnevalo ma to.
Dom so všetkými pozemkami sa po predal. Kúpila ho mladá rodina. Je nanovo prerobený, ak ho celkom nezbúrali. Za plotom už dávno nešteká otravný orech. Nový majiteľ celkom určite nechová holuby. Po dvore už behá iná generácia detí. Starý dom s machom obrastenou strechou a plaziacim sa brečtanom, tak ako si ho pamätám ja, je už minulosťou. Je preč. Aj vzhľad dediny sa určite zmenil. Všetko je už iné.
Bolo to už veľmi dávno čo som naposledy navštívila tú malú dedinku na strednom Slovensku, kde som strávila časť svojho detstva. Môže to byť šesť, sedem rokov, možno viac. Dokonca je to už dávno, čo som na to vôbec spomínala. Nechýbala mi. Keď som takmer pred rokom prechádzala autom okolo, mala som nutkanie zastaviť. Za posledné 3 mesiace ma myšlienka zájsť tam napadla už viac krát. Aspoň z ulice nazrieť do dvora... Aspoň na chvíľu sa zastaviť na cintoríne. Veď som tam nebola toľko rokov...
