Nudní

Už dlhší čas si všímam istú skupinku „diskutujúcich“. Nedá sa nenaraziť na nich. Sú všade. Patria sem ľudia, ktorí nemajú vlastný blog. Do diskusií sa nepodpisujú vlastným menom. Nemám na mysli všetkých diskutujúcich, iba úzku skupinku pár „vyvolených“. Neviditeľný plášť anonymity im plne vyhovuje. Opojení svojou imaginárnou mocou, často iba vybájenou v ich mozgoch, ktorú im poskytuje anonymita, to aj patrične využívajú a kritizujú, kritizujú čo im srdce ráči...

Ich „obeťami“ sú najčastejšie ženy, slečny, dámy, mladé dievčatá, pubertiačky... Ako chcete. Spoznáte ich podľa nadávok a vysoko inteligentných výrokov typu:

„Autorka asi práve dostala kramy.“
„A to sa mám teraz akože rozplakať, alebo čo?“
„Veľmi pôsobivý teanegerský príbeh.“
„Neboj sa moja, veď aj ty raz vyrastieš.“

Nemôžem sa zbaviť pocitu, že týchto pár jedincov sa vyžíva v kritizovaní. Nie, nie v kritizovaní. Tu už nejde o kritizovanie. Nejde o konštruktívnu kritiku v pravom zmysle slova, ktorá má byť cieľom diskusie. Vôbec nejde o diskusiu či kritiku, akoby mohli mnohí namietať. Ide iba o podpichovanie, rýpanie, zhadzovanie, úmyselné strápňovanie s cieľom čosi si dokázať. Chcú dať ostatným pocítiť, že oni sú niekto. Nevedia sa nabažiť toho pocitu. Myslia si... „Ale som to tej malej chudere/chudákovi natrel!“

Tiež sa nemôžem zbaviť pocitu, že pár jedincov sa skrýva pod viacerými prezývkami. Svedčí o tom rýchla registrácia po zhliadnutí témy a opakujúca sa schéma.

Často krát si aj ja pri čítaní článku poviem, že toto mi nestojí za prečítanie, tamto je príliš dlhé, nudné, nezaujímavé, tamto ma dobrý nadpis ale zbytok nestojí za veľa, tamto je také, tamto onaké, tamten to skopíroval odtiaľ, tamten manipuloval s časom zverejnenia ...Ale necítim potrebu bezdôvodne si rypnúť. Ak súhlasím, či nesúhlasím s obsahom článku, vyjadrím sa... Ak sa mi čánok nepáči, nič mi nedá, nezaujme ma, prečo by som ho mala čítať a potom autorom odkazovať akí sú nudní, infantilní a podobne.

Istý čas ma hnevali postoje spomínaných vyrývačov, aj keď neboli určené priamo mne. Dnes sa nad nimi už iba pousmejem. Je mi jasné, že ma za tento článok zadupete pod čiernu zem. Prosím, poslúžte si. Je mi to jedno. Už som dostatočne silná na to, aby som sa usmiala a pustila to z hlavy. Dostatočne silná na to, aby ma hocijaký hlupák nerozhodil. Dostatočne silná na to, aby som Vám neodpovedala rovnako mincou a aby som večer pokojne zaspávala. Takže som vlastne objavila prvé pozitívum blogu pre mňa. Naučil ma nezaťažovať sa zbytočnými banalitami. Naučil ma nepripúšťať si k srdcu bláboly rôznych „inteligentov“. Naučil ma pustiť z hlavy hlúposti. Aj k tomu može poslúžiť „obyčajný“ blog.

P.S: Nie, nemám „kramy“, ani som nevstala z postele ľavou nohou. Iba som pre zmenu dostala náladu rypnúť si ja do Vás. Je načase aby ste vymysleli niečo originálnejšie. Vymyslite konečne nové frázy! Už ma totižto unavujete. Ste nudní. Sterilní. Neoriginálni. Bez fantázie.