Skrývam sa, nevrlá a rozčarovaná. Náladu mi trochu dvíha belgická čokoláda, horká, sedemdesiat percentná, čo som našla pri vybaľovaní batožiny, kde ju pre mňa ukryl priateľ. Fantázia, čokoládový sen. Netuším čo ma prinútilo prerušiť sladké ničnerobenie, siahnuť do poličky a vybrať knihu. Práve tú knihu. Dostala som ju od českých
spolubývajúcich Lucie a Moniky, keď som sa pripravovala na prijímačky na inú školu. Nikdy som ju nečítala, tieto veci som mala dávno naštudované. Nechcela som však uraziť, tak som ju niekoľko krát zo slušnosti otvorila. Nemohli vedieť, ich snaha pomôcť mi bola úprimná.
Lucie a jej prvá veta, mne venovaná: „Ahoj. Já jsem Lucie. Miluji trekingové boty, mám atopicky exém a prořízlou pusu, ale jinak jsem celkem normálni, říkají. “
Skutočne neviem kedy ho tam vložila. Niekedy pred mojim definitívnym odchodom z Prahy. Je tomu už rok a pol? Bola si istá, že ho nájdem. Nepočítala však s tým, že tak neskoro. Iste naň už sama zabudla. A tak sa teraz v knihe čosi posunulo, zošuchlo a prekĺzlo mi pomedzi prsty... K zemi ticho padala stránka vytrhnutá z notesu, puntičkársky preložená presne napoly. Pateticky si tam ležala, kým som ju nevyslobodila z kobercového zajatia. Luciin pozdrav, odkaz, list. Zdrap papiera, popísaný jej nevzhľadným rozťahaným písmom. Potešil, rovnako ako nájdená čokoláda. Spomienka na časy minulé, zabudnuté, včerajšie...
Lucie, ktorá plakala, keď som odchádzala. Lucie, ktorej som sľúbila, že v lete môže stráviť nejaký čas u mňa na Slovensku, ale kvôli početným povinnostiam som nesplnila...
Aj ty mi chýbaš Luci. Čoskoro sa opäť uvidíme.
