Medzi blogermi sa stáva takmer zvykom, že na svoj blog prihodia prvotinu z „mladých čias“. Sú to akési čriepky minulosti, spomienky na pocity dávnej doby. Chcela by som sa pridať, no nemôžem. Moje prvotiny už neexistujú. Teda existujú, aspoň časť z nich, zachovaná kdesi v archívoch škôl, či súťaží do ktorých boli posielané, ale k tým už žiaľ nemám prístup.
Vždy som rada písala, no v istom období na základnej škole prišiel zlom. Písala, maľovala
a recitovala som vtedy z donútenia. Učiteľka
slovenského jazyka ma prihlasovala do rôznych súťaží, čo malo úplne opačný efekt ako očakávala. Brala som to ako písanie nasilu, na témy, ktoré ma nebavili. A tak sa zrodila
nechuť písať. Počas upratovaní a revízií izby postupne putovali do starého papiera všetky
moje zošity, slohové práce, literárne výtvory i maliarske diela. Neskôr som už len ľutovala. Vyhodila som mnoho spomienok. Pred časom ma opäť pochytil jeden z upratovacích a vyhadzovacích záchvatov. Na rad prišli staré stredoškolské časopisy, ročenky, almanachy. Pri ich prezeraní sa dá naraziť na mnohé zaujímavé veci.
Medzi iným som objavila mená ako Niky Kálnová či Zuzana Rajzáková, ktoré síce osobne nepoznám, ale sú mi známe vďaka článkom na blogoch sme. A v istom almanachu som objavila zachované jedno zo svojich diel. Jedno jediné, ale predsa! Almanach teda nepostihol osud recyklácie, ale dielo sem aj tak pridávam, pretože sa poznám a viem, že raz ho aj tak vyhodím a s ním sa stratí jediný zachovaný záznam mojich myšlienok z toho obdobia.
Výtvor som napísala, keď som mala štrnásť a tuším som s ním aj niečo vyhrala. Naozaj však neviem ako sa dostal do stredoškolskej ročenky. Toto je on. Malo ísť o takzvaný umelecký opis. Mám pocit, že pôvodná verzia bola dlhšia, pravdepodobne ju skrátili, aby sa zmestila na jednu stranu. Tak nech sa Vám príjemne číta.
Prechádzka prírodou
L etný júlový ve č er sa pomaly chýlil ku koncu. Slne č né lú če naposledy pohládzali zem letmým dotykom, predtým než slnko kleslo za horizont a žltá čiara sa menila na č ervenú. Prekrásny poh ľ ad a ve č er ako stvorený na prechádzku. Také myšlienky malo v hlave jedno štrnás ť ro č né diev ča. Nuda ju prinútila k tomu, na č o by inokedy sotva pomyslela. Na prechádzku.
Č ím hlbšie vchádzala do ne ď alekého lesíka, tým vä č ší pokoj sa jej zmoc ň oval. Pokoj a ticho, iba sem – tam prerušené praskaním suchých vetvi čiek, č i strašidelnými škrekmi neznámeho tvora. Dnes ju však tieto zvuky nedesili. Neodmyslite ľ ne patrili k lesu. Cez husté konáre dubov miestami ešte prenikli slabnúce lú č e slnka a mäkko dopadali na skrútené listy papradí a konáriky liesok. Kone č ne sa v šere zablyslo svetlo. Kon č il sa les. Zastala. Náhle sa jej nechcelo opusti ť pokoj okolo seba. Ale predsa vykro čila. Možno zo zvedavosti, čo objaví ďalej, možno zo strachu, že sa náhle zotmie a les stratí č aro a farby, aké môže ma ť len po č as západu slnka. Zrýchleným krokom opustila les a... Vtedy zazrela tú krásu. S úžasom h ľadela na upravené zelené pasienky ktoré sa ť ahali v nekone č nej dia ľke. Nad ď atelinou miestami prevládali celé kilometre žltých strapatých hláv púpav. Vynímali sa na zelenom poraste ako žiarivé machule zo štetca maliara a zachytávali posledné lú č e slnka. To ich šteklilo po hlávkach, rozsypávalo medzi ne posledné paprsky a kontrolujúc svoju krásu, nakuklo aj do plytkého potô čika. Spokojne pohladilo jeho hladinu a strieborná stužka sa veselo vinula ď alej.
N eposedné vlnky si ticho šepkali: „Dobrú noc.“ Púpavy im odpovedali sklonením hlávok. Slnko pohladilo aj storo č né brezy a v ŕ by a uprelo poh ľ ad na zelené údolia a v ŕ šky. Na jednom z nich stála malebná zrúcanina hradu. K ĺ žuc lú č mi po studených múroch sa strácalo v dia ľ ke. Posledný lú č dopadol do okna zrúcaniny. To sa slnko ešte naposledy pozrelo na zem cez ď alekoh ľad. Zostala po ň om len oranžovomedená žiara.
S pocitom š ť astia vnímala pár krátkych okamihov, ke ď sa de ň mení noc. Vtá č í spev už úplne zanikol. Práve chcela vsta ť . Slnko už zapadlo, de ň zaspal, č o by tu ešte robila? Na tme predsa nie je ni č zaujímavé! Mýlila sa. Na lúke sa o chví ľ u rozozvu č al koncert cvr č kov. Tisíce cvr čkov odušu cvrlikalo a ozvena niesla ich spev ďaleko, ď aleko...Možno za slnkom ako v ď aku, že tu bolo a bude zas. Obloha zostala tmavá a chladná.
P omaly vstala a oto čila sa na odchod. Posledné, č o v dia ľ ke ešte zazrela, bola ve č ernica: Unavená, ale š ť astná sa vracala domov. Dnes ve č er videla prírodu inak ako kedyko ľ vek predtým. Nau č ila sa jej na č úva ť. A to ju tešilo.
