Tento pohľad na vzdelávanie vám už nedovolí pokojne spávať! _________________________________________________________________________________________
DODATOK 1.
Bratstvo, rovnosť, sloboda!
Vo svojej vízii často hovorím o slobode, o politicko-právnej alebo mocenskej rovnosti. Zachytil som, že niektorí čitatelia z toho mali des. Sloboda je pre nich zrejme spojená s chaosom a deštrukciou. Inde som zas zachytil pojmy nezávislosť a sloboda v rovnakom význame, hovorí sa o slobode prejavu, alebo o slobode pohybu, či o slobode, ktorú nám poskytujú peniaze. Samozrejme, nejdem sa tu pasovať za vykladača pojmov, každý nech má právo ich používať ako chce. Ak mi však záleží na porozumení mojím myšlienkám, bude fajn, keď vysvetlím, čo v mojej reči znamenajú.
Napríklad pojem sloboda chápem v absolútnom význame ako princíp vo sfére myslenia a kultúry (pozri Vzdelávacie sféry). Ľudský duch (myslenie) nemá hranice slobody, pokiaľ sa jej človek sám nevzdá. Vrchol slobody ľudskej mysle je v tvorivom myslení. To sú krídla, s ktorými sa rodí každé dieťa a ktoré programovo viac či menej zastriháva v súčasnosti každý školský systém vo svete. Na Slovensku sa tejto téme celoživotne venuje prof. PhDr. Miron Zelina, DrSc., alebo v zahraničí profesor George Land - autor testov tvorivosti. V článku, ktorého link prikladám, hovorí o školskom systéme ako zabijakovi ľudskej geniality. Testy ukázali, že medzi deťmi v predškolskom veku je až 98% géniov, medzi dospelými iba 2%. (Viac linky na konci článku*).
V rovine akademickej, kde hovoríme o slobode prejavu, už ide o "slobodu" obmedzenú. Nie je prípustné napríklad urážať, či šíriť lži, ale ani druhému upierať právo na “slobodu” prejavu. Je to dnes aktuálny problém, ktorý riešia vlády v súvislosti s internetom, médiami a šírením konšpirácií. Aj keď miera slobody myslenia je individuálne rozdielna, nijako neobmedzuje druhého. V prípade slobody prejavu je to inak, obmedzuje alebo aj ničí povesť druhého. Hranica slobody prejavu objektívne končí tam, kde začína sloboda prejavu druhého. V sfére akademickej teda platí princíp rovnosti. V tomto prípade rovnosť v práve na “slobodu” prejavu.
Rovnosť sa však netýka iba prejavu. Týka sa aj ľudských práv a občianskych. V tomto smere je však právna prax v tzv. vyspelých krajinách zaostalejšia ako v mnohých primitívnych kmeňoch lovcov a zberačov plodov. Hovorím o nezávislosti a konkrétne o nezávislosti v rozhodovaní o sebe. V týchto kmeňoch je oveľa bežnejší rešpekt k vôli človeka ako napríklad u nás, a najmä keď ide o deti. Prirodzene chápu rovnosť práva každého človeka na nezávislé rozhodovanie o sebe bez ohľadu na vek, pohlavie, či schopnosti. Toto je v našej civilizácii tabu. Právo nezávisle rozhodovať o sebe sa stalo výsadou najmocnejších. V minulosti otrokárov, neskôr feudálov, diktátorov a dnes poslancov víťaznej politickej strany, či EÚ parlamentu. Mocní rozhodujú o tých, ktorí sa “dobrovoľne” vzdali práva o sebe rozhodovať. A keďže sa to stalo normou, bez mihnutia oka toto právo berú dospeláci aj svojim vlastným deťom. A keď sa osvietené deti bránia tejto neprávosti, sú ponižované, trestané, násilím nútené vzdať sa svojho najľudskejšieho práva - práva rozhodovať o sebe, povedať áno, alebo nie. Obávam sa, že za toto ma mnohí čitatelia upália na hranici za rúhanie (ha-ha). Nezávislosť teda chápem ako “slobodu” rozhodovania o sebe.
Nezávislosť sa však dotýka aj ďalšej roviny, a to telesnej, alebo praktickej. Tá je prameňom závislosti, čiže straty nezávislosti. Týka sa vlastníctva svojho tela a majetku. Ak sa vrátime do starovekého Egypta a otroctva, môžeme povedať, že ľudia zneužili svoju silu na to, aby zbavili iných ľudí majetku a ponúkli im život v otroctve. Otrok sa stal majetkom otrokára, rozhodoval o ňom. Vzal mu prakticky právo na nezávislé rozhodovanie o sebe, otrok sa stal závislým na rozhodovaní otrokára. Na druhej strane závislým na otrokoch sa čiastočne stal aj otrokár, musel sa starať o ich obživu. Čo v stredoveku vyriešil feudalizmus tým, že rozdal časť pozemkov otrokom, aby sa starali o obživu sami a pracovali pre feudála. Z otrokov sa stali poddaní. Feudáli sa však s pomocou cirkvi stali otrokármi duší a ducha poddaných. Zaujímavý proces sa však udial v Amerike, kde pôvodné obyvateľstvo odmietalo prijať otroctvo. Indiáni bojovali do posledného dychu, radšej smrť ako otroctvo. Bieli otrokári museli dovážať otrokov z Egypta, Indiánov nedokázali zlomiť. Čo sa im však nepodarilo zlomiť násilím, to sa podarilo pomocou náboženstva. Náboženstva otrokov, ktorí podľa biblickej legendy ušli z Egypta a hľadali zasľúbenú zem. Zaujímavá je paralela medzi ukrižovaním Krista a nezlomnosťou Indiánov, v oboch prípadoch voľba straty života pred voľbou otroctva. Je paradoxom, že hlásatelia Kristovho učenia namiesto šírenia nezávislosti šírili otroctvo. A keď feudalizmus a moc cirkvi slabla, feudáli našli oveľa sofistikovanejší spôsob ako udržať ríšu otroctva aj naďalej - povinná školská dochádzka. Školstvo zotročuje ľudstvo dodnes, zbavuje (kastruje) deti od najdôstojnejšieho ľudského práva - práva rozhodovať o sebe.
Detské telo je síce prirodzene dočasne závislé na matkinom tele, na majetku rodičov, no duševne a duchovne je nezávislou samostatnou bytosťou. Naše deti teda nie sú naše. Jedine, že by sme boli ich otrokármi. A vari sa na nich nehráme?
Ako z toho von? Nuž ako Indiáni, ctiť si slobodu viac ako svoj život. Čo neznamená tak, ako to robia niektoré deti v puberte, radšej smrť vlastnou rukou, ako byť otrokom. To neradím. Skôr to rozhodnutie postaviť sa za svoju slobodu a nezapredať ju za nič na svete. Rodičia a dospeláci by mohli upustiť od lámania detskej vôle a zmeniť svoju nadradenú pozíciu vo vzťahu k deťom. V otázke rozhodovania o sebe nech sú s nami ako partneri rovné!
Ak som spomenul, že slobodu chápem ako princíp pre myslenie (sféra výskumnícka), rovnosť ako princíp pre komunikáciu (sféra akademická) a rozhodovanie o sebe, tak princípom pre prax a telesný život (hospodárska sféra) je bratstvo. Tento princíp je o tom, že to, čoho mám navyše, dám tomu, komu to chýba. Hovoríme predovšetkým o veciach, o majetku, o telesnosti, ale aj o službe (profesii). Vo vzťahu k deťom ako rodičia teda uplatňujeme princíp bratstva, dávame im dobrovoľne to, čoho máme naviac, a čo im chýba. A deti dobrovoľne prijímajú to, čo im dobrovoľne dávame.
Mimo rodín funguje aj výmenný obchod tovarov a služieb - trh, ktorý je tiež výmenou toho, čo máme navyše a tým, čo nám chýba.
Či už je to trh, alebo výmena po línii dedičstva, ako ľudia sme si politicko-právne rovní v rozhodovaní o sebe. Túto rovnosť zachováva aj SVT, či už medzi 7 vzdelávacími kultúrami, medzi 5 subjektmi vzdelávania, medzi vzdelávacími sférami alebo všetkými článkami SVT navzájom, ktoré tvoria jeden celok, v ktorom je každý článok nezávislý.
Slobodný, alebo nezávislý vzdelávací trh?
Možno si položíte otázku, prečo som teda svoju víziu nazval Slobodným vzdelávacím trhom, a nie Nezávislým vzdelávacím trhom, keďže slobodu spájam s myslením a jeho konštrukcia má poskytnúť všetkým subjektom a článkom nezávislosť? Preto, lebo slobodu nie je možné človeku vziať, alebo darovať zvonku. Sloboda závisí na rozhodnutí každého jednotlivca, je to výlučne jeho voľba. Čo môžeme v súvislosti so slobodou urobiť zvonku, je poskytnúť jednotlivcovi podnety a podporu slobody, napríklad inšpirovať, vyvolávať zvedavosť, ukazovať vzor, poskytnúť informácie, atď.
Nezávislosť môžeme niekomu odňať, keďže sa dotýka konania alebo prejavu. Môžeme zabrániť konaniu človeka, alebo jeho prejavu.
Rozdiel medzi kmeňmi lovcov a zberačov plodov oproti našej civilizácii je v tom, že oni rešpektujú nezávislosť, ale nemajú toľko podnetov pre slobodu ako my. Na druhej strane, my sme závislí otroci a nemôžeme využiť ten potenciál slobody, ktorý máme nadosah. Sme ako zviera v klietke cirkusu, ktorý síce prešiel celý svet, ale nemôže sa ho dotknúť a slobodne o ňom premýšľať. SVT je teda nielen o nezávislosti, ale aj o slobode.
Pokiaľ vás myšlienka o nezávislosti hlbšie zaujala, odporúčam zdroje z Česka, Fórum svobodného přístavu, svobodauceni.cz a na Slovensku slobodaucenia.sk
*https://www.youtube.com/watch?time_continue=680&v=ZfKMq-rYtnc
https://www.lightonconspiracies.com/born-creative-geniuses/
Nechajte sa inšpirovať a vyprovokovať k fantázii, k diskusii, ku kritike..!
______________________________________________________________________________________
V ďalšom pokračovaní sa dozviete:DODATOK 2.
Prečo som tak veľmi zaťažený proti vzniku monopolov?
Nemyslím si, že som zaťažený, ale jeden z diskutujúcich mi takto otázku položil. Uznávam, že systém som konštruoval tak, aby riziko vzniku monopolu bolo čo najmenšie. A dôvody, prečo má byť to riziko čo najmenšie, sa teraz pokúsim vysvetliť reťazcom otázok a odpovedí.
Aby dieťa nikto nemohol nútiť do niečoho, čo nechce - či už priamo príkazom, vydieraním, alebo manipuláciou.
Prečo by nikto nemal nútiť dieťa do niečoho, čo nechce?
Pretože kultúry prostredí, ktoré som vo vízii vymenoval, sú zároveň aj telesno-sociálno-kultúrnymi potrebami človeka. A potreby je dobré uspokojovať, na to sú. Človek potrebuje podporu a pomoc - to mu poskytuje protektívna kultúra, potrebuje istotu a záruky, čo mu poskytuje direktívna kultúra...
Keby však existovalo iba inkluzívne prostredie, bolo by ako panna, ktorá nikdy nespoznala muža. A keby bolo iba exkluzívne prostredie, bolo by ako panic, ktorý nikdy nespoznal ženu. Obe polarity tvoria jeden celok a dieťa vyrastá od matky (inkluzívne prostredie) k otcovi (exkluzívne prostredie).
