Dedko a jeho čarovná palica
Ako každý pondelok som cestoval s Peťom, mojím bratrancom, električkou "osmičkou" do Ružinova. Neďaleko obávanej "miletičky" som sa stal svedkom jedného z mnohých konfliktov medzi dôchodcami a mladšími cestujúcimi.
Primerane obsadená električka zastavila na zastávke "Záhradnícka" a vtrhli do nej húfy postarších ľudí. Podomnou pri okne sedel môj bratranec vysokoškolák začítaný do knihy, za ním bolo jednou voľné miesto, vedľa mňa stála babička, ktorá si evidentne nechytala sadnúť. Jeden z postarších nastupujúcich zamieril ku nám, sadol na voľné miesto, pozrel sa do okna, potom mu zamieril zrak na mňa a babičku stojacu pri mne a začal niečo hovoriť Peťovi. Spočiatku som nerozumel, ale začul som vetu... - Môžeš pustiť túto paniu?! - ... pravdepodobne patriacu môjmu bratrancovi. On ho však ani nepočul ani natoľko ako ja. Po chvíli opäť zamrmlal, - Okamžite ju pusti sadnúť! - Petík akosi stále nevníma, keďže je začítaný. Radšej nič neriešim. Nerád sa dohadujem. Vtom začal šťuchať jeho palicou do Peťovej nohy, čo si všimla aj, do tej chvíle mysľou, tiež neprítomná babička, - Veď ho nechajte, asi vás nepočul, tak čo tu šermujete, prosím vás... - povedala dosť hlasno. Peťo sa obzrel, radšej povedal len, - dobréé, veď som nepočul... - Dedo sa hneď do neho pustil, - Čo si to dovoľuješ? To akým tónom odpovedáš? Sopliak jeden, zasra..! - a zaháňa sa ďalej palicou. Vedľa mňa stojaca pani sa mu snažila vysvetliť, že ona si nechcela sadnúť, ide len dve zastávky, tak nech ho nechá. Tento krát nevnímavého hrá dedo a častuje Petra vulgárnosťami naďalej... Ešteže je už zastávka na ktorej Peter vystupuje, lebo som videl, že už-už ide vybuchnúť. Rýchlo sme si dali čau a hneď som ho videl vonku. Podomnou sediaci dedo ešte hodnú chvíľu pokračoval sám pre seba s nadávkami...
Zaráža ma, ako si nejaký nervózny dedo, dovoľuje nadávať do sopliakov a zaháňať sa palicou, 24-ročnému človeku. Nejde tu ani tak o sedenie, ale o správanie. Treba mať nejaký rešpekt. Vidím, že arogantnosť niektorých ľudí, s presvedčením v hlave, "ja som starší, prežil som toho oveľa viac a ty si len obyčajný zasran", nepozná hraníc...
Detí ako smetí
Cestujem v rannej špičke trolejbusom do školy a mal som to "šťastie", že som akurát zastihol trolejbus so skupinkou asi 6-ročných detí, s ich učiteľkou. Na zastávke do vozidla nastúpila skupinka dôchodcov v čiernom, ktorí očividne mali v pláne si sadnúť zakaždú cenu. Vravia deťom, nech sa láskavo postavia, že vraj ich bolia nohy. Učiteľka si nič nevšimla, pretože ustrážiť toľko detí je trocha náročné. Deti ich samozrejme poslúchli a postavili sa. V tej chvíli, ako to má trolejbus vo zvyku, prudko zabrzdil a niekoľko z nich padlo na zem. Hlavne, že dedkovia a babky, v dopravnej špičke idúci z kostola alebo do Lidlu, spokojne sedeli...
Myslím si, že povinnosťou učiteľky, cestujúcej so svojimi žiakmi, je zabezpečiť bezpečnosť cestovania. Predsa keď sedia, nebezpečenstvo úrazu je menšie. Som zvedavý čo by sa stalo, ak by zopakovala nedávna havária električiek v trolejbusom vydaní. Predpokladám, že všetko by si odniesla učiteľka, pretože nejakých pár starých ľudí má potrebu prevážať sa v dopravnej špičke v MHD...
Jedno sedadlo predsa nestačí
V nedeľu, podotýkam, že bolo šesť hodín ráno, opäť cestujem, tentoraz v bájnej poloprázdnej päťdestiatke popri trhovisku. Do autobusu nastúpia asi dedovia, jeden z nich mieri ku mne. Keďže som vedel, že za mnou sú dve sedadlá voľné, nepostavil som sa. Dedo sa postaví ku mne sa stojí nehybne ako socha. Vidí, že sa nechystám postaviť, - Môžem si sadnúť, mladý? - podráždene povie. Ja pohotovo reagujem, - Čo?! Šak si sadnite za mňa... - A dozvedám sa, že vraj tie sedadlá sú špinavé a nemieni si na ne sadnúť. Pri vystupovaní z autobusu som si všimol, že na moje sedadlo si nesadol ani keď som ho uvoľnil...
Niekto vstane ľavou nohou z postele, dobre sa nevyspí a potom má potrebu vyvolávať konflikty. Najlepším terčom sú moji rovesníci, pričom formulku "tá dnešná mládež" je počuť veľmi hojne, aj keď v mnohých prípadoch je to neopodstatnené. Netýka sa to len sedenia vo vozidlách MHD, ale všeobecne mladí majú úplne iné vnímanie ako starí...
