Malé, svieže, surové a veterné kúsky pevniny v Atlantickom oceáne, o ktorých som vedel aj nevedel, kde stromov síce skoro nieto, ani turistov nie je veľa a kde sa impozantné pohľady otvárajú každou zákrutou.
Vraj takúto cestu len ja vymyslím. Nevymyslím. Odletieť-priletieť v priebehu niekoľkých hodín-dní; takúto si ju vie vymyslieť každý. Vymyslel som lepšiu. Kúsok pestrejšiu. Nielen vzduchom, ale i vlakom.
Na chalupu vo Štiavnických vrchoch.
Cez Kodaň a Faerské ostrovy. Nakrátko cez Švajčiarsko, s termálnym kúpeľom v Budapešti. Maďarskou lokálkou a pešo ponad Ipeľ. Vlakom do Hontianskych Nemcov, autobusom do Banskej Štiavnice, štiavnickým taxíkom do Hodruše. Lebo ovčie ostrovy sú neobyčajne podmanivé, no doma je obyčajne najlepšie.
Počasie na Faerských ostrovoch býva zvyčajne vrtké. Keď som do telefónu hlásil, že tu svieti slnko a máme 14 stupňov, bolo počuť začudovanie. Čakali zimu, dážď, sneh, hmlu; mali sme teplejšie a slnečnejšie než doma. Prvý deň s typickým počasím bol náš posledný. Niekoľkohodinové meškanie letu neznamenalo žiadnu komplikáciu. I keď sme skončili vo Švajčiarsku.
