Bolo skoré ráno, keď som na Slavíne robil snímky z prechádzky do sedemdesiatych rokov minulého storočia. Ako slnko vystupovalo čoraz vyššie nad obzor, vytváralo nádhernú kulisu bratislavským vežiam a bolo čoraz bližšie budúcnosti, zacítil som nutkanie nazrieť ešte hlbšie, ďalších tridsať rokov dozadu.
Okolo práve prechádza prvý ranný trolejbus z Červeného kríža na Kolibu, ktorý po menších úpravách premáva v identickej trase od novembra roku 1943. Ja sa však poberám opačným smerom - smerom k predstaničnému priestoru.
Zo zastávky "Penzijný ústav" pred niekdajšou stanicou parnej železnice na Šancovej ulici odchádza električka na linke A.
Dnes sa na mieste niekdajšej električkovej trate nachádza široká cesta, kulisu vytvára výšková budova banky a Hlavnú stanicu čoskoro čaká rozsiahla prestavba, vrátane obnovy historickej budovy Hlavnej stanice a výstavby obchodno-zábavno-nákupno-oddychovo-relaxačno-športovo-admninistratívneho centra na mieste Predstaničného námestia.
(historické fotografie sa po prejdení šípkou menia na súčasné)
Bežím cez Suché mýto. Miesto konských povozov vidím zaparkované autá.
Z hradného vrchu pozorujem historické, súčasné, ale aj dominanty pochádzajúce z éry socialistickej republiky. Niektoré estetické, iné odsudzované. Kde sa staré snúbi, ale i odporuje novému.
Poniže sa črtajú línie starého Podhradia. Dnešný pohľad na túto časť mesta sa podľa architektov mohol zmeniť na "pohľad pre bohov".
Prechádzam prázdnym priestorom, kde kedysi stála synagóga neológov a kráčam smerom na Rybné námestie. Poblíž mňa prefrčí električka po trati cez Hviezdoslavovo námestie pochovanej v sedemdesiatich rokoch, na mieste ktorej stojí dnes protiteroristický plot amerického veľvyslanectva a parkovisko pri Hoteli Danube.
Elektrický vlak do Viedne mi pri Hoteli Carlton už síce nepríde, no môžem sa nechať zraziť čiernou limzínou trieliacej pešou zónou. Napriek tomu je aj dnes priestor pred starým národným divadlom jedným z najkrajších v meste.
Z nájazdu na Starý most vidieť v pozadí dávno zbúraný Landererov palác, naľavo známa Trafená hus a budovy napravo sú určite každému známe aj dnes. Rad historických budov na Štúrovej ulici narušila aj bývala budova Pravdy.
Na Námestí SNP dobieham na legendárnu električku číslo 13, aby ma zviezla do poslednej zastávky virtuálnej prechádzky do minulosti na Kollárovo námestie, ktorého dominantou, rovnako vkusnou ako mnoho ostatných, sa stal obyčajný narezaný kváder bez akejsi vyššej architektonickej hodnoty.
Poberám sa domov. Aj deň sa pomaly končí. Žeriavy vo svetle oranžových lúčov slnka naďalej pracujú. Možno už zajtra uvidím rodné mesto v inom, novom a modernom šate, no takom, aby pri priezliekaní už viac negumovala históriu a nevytratila definitívne svojho prešporáckeho ducha. A možno ostane navždy iba pekným snom jej obyvateľov, ktorým nie je jej osud ľahostajný.
