Slavkovský štít prikrytý kryštálikmi ľadu a snehu. V jeho tichých úbočiach sa ukrýva predzvesť nebezpečenstva. Jeho strmé severné žľaby odpaľujú salvy lavín.
Vysoko nad zrážkovými oblakmi, zároveň hlboko pod jemnými vatovými obláčikmi dotýkajúcich sa vrchnou časťou vesmírneho priestoru. Vôkol mňa iba čistý horský vzduch; priestor zaliaty ohnivým slnkom.
Z hrotu Lomnického štítu sa tichým hlasom ozvýva varovanie o náhlej zmene počasia.
Je po smršti. Desiatky; stovky za skvelou lyžovačkou a adrenalínom dychtiacich ľudí opäť brázdi široký a dlhý svah "lomnického ľadovca".
Dnešný obraz je neveľmi odlišný s tým minulým. Vyše dvoch metrov snehu na sklonku apríla.
Všade je pekne. Krásu znásobuje vetrom zvírený sneh v lúčoch slnka.
Pred dvoma mesiacmi ma lanovka viezla stredom hustých oblakov do neznáma. Výrazne obohatený a príjemne unavený s utajeným dychom klesám o jeden kilometer nadol...
... tam, kde mi zimu pripomína už iba v diaľke týčiaci sa "pocukrovaný" Gerlach.
... tam, kde električka buchotom oceľových kolies preráža ticho spiacej a doráňanej tváre Vysokých Tatier.
... tam, kde končí zima, sneh, mráz.
Brána zimných zjazdov snehom Tatier uzavretá.
