Netreba ísť privysoko i tu vie neraz večer slušne prituhnúť. Drevo praští pod nohami a pocit, že niekde neďaleko sa rýpe v zemi diviak či potuluje medveď, ma ovláda stále viac. Mráz dodáva obom lícam zdravú červenú farbu, nie však sýtejšiu ako zapadajúce slnko oblohe.
Vraj i malý ohník odháňa všetky zvery. Je to veru pravda pravdúca. Zopár halúz suchého smrekového dreva a cítiť ma nechcú ani inak vcelku pažravé muchy.
Dívam do doliny, prehrabúvam zbytky dreva, načúvam posledným praskotajúcim uhlíkom a keď ma už aj únava chytá, pomaly sa uložím do vyhriateho vaku. Za tajomného húkania zaspávam...
Ráno sa zobúdzam skoro. Neodolám a bežím na neďaleký svah sledovať ranné zore. Už nemám strach, pretože ráno sa večerné snívanie pomaly mení v dennú realitu. Ešte je však trocha času vychutnať si pred návratom do doliny bezvetrie pretkané absolútnym tichom v spoločnosti jedného osamelého smreka.
