Neviem presne, no zdá sa mi, že sú to štyri roky čo moje nohy prvý raz ucítili "zem" Skalnatého Plesa. Pocit bol o to lepší, že stál som skutočne nohami pevne na zemi po strach naháňajúcej jazde kabínkovou lanovkou. Keď som sa vyviezol do Lomnického sedla, povedal som si, že tadiaľto sa nikdy nespustím.
Zakríkol som. Hneď ako som sa naučil stáť na lyžiach, ba aj spustiť sa s nimi dolu kopcom, určil som si métu, ktorou bolo zlyžovanie Lomnického sedla a nadväzujúcej päť kilometrov dlhej zjazdovky dolu do Tatranskej Lomnice.
Bolo 10 hodín a 10 minút, keď som dobiehali na električku smerujúcu do Starého Smokovca (i keď transparent ukazoval niečo iné) a spoj na ňu nadväzujúci do Tatranskej Lomnice.
Hoc dolu bolo pod mrakom, ba dokonca snehové vločky poletovali a kabínka lanovky ma so zatajeným dychom viezla do neznáma.
Č ím vyššie, tým viac cez oblaky presvitali slnečné lúče, ktoré sem-tam úplne potrhali zvyšky mrakov ...
... v okolí stanice na Skalnatom Plese (1772 m.n.m).
Po tom čo som vyšiel z budovy, mal som možnosť sledovať sťahovanie "opony" pred typickou tatranskou panorámou s jej neodmysliteľnými bodmi - Lomnickým sedlom (2196 m.n.m.), Lomnickým (2632 m.n.m.) a Kežmarským štítom (2556 m.n.m.).
Oči ešte raz zaostrili na stavby na Skalnatom Plese i mohutnú oblačnú vlnu za nimi...
... a moje ďalšie kroky viedli k dolnej stanici sedačkovej lanovky do Lomnického sedla.
Počas jazdy bolo cítiť typickú zimnú inverziu, no pohľad na strmý svah Francúzskej muldy pod 350-centimetrovou vrstvou prašanu ma ihneď schladil.
Ďalším cieľom na nohy náročnej cesty bola Veľká Lomnická veža (2214 m.n.m.) ...
... na ktorú však nebolo jednoduché sa dostať s tažkými lyžiarkami na nohách a s lyžami v ruke. Iba brodením sa v hlbokom snehu ...
... no zadívať sa z vrcholu do Malej Studenej doliny a nad ňou vypínajúci Prostredný hrot (2441 m.n.m.) ...
... či z oblakov vyčnievajúci Slavkovský štít (2452 m.n.m) bolo skutočne slasťou.
Po zhotovení slnkom zaliatej vrcholovej fotografie ...
... a spravení "cvaku" predomnou týčiacemu sa Lomnickému štítu ...
... obrátil som sa o ďalších 90 stupňov naspäť smerom k sedlu ...
a nasledoval ostatných.
Nechal sa viesť iba nohami a očami zjazdom začínajúcim vo výške 2200 metrov nad morom, vysoko nad oblakmi ...
... opäť cestou do neznáma ...
... cez úsek zvaný Čučoriedky, hlboko pod oblaky do Tatranskej Lomnice v nadmorskej výške 903 metrov ...
... na koniec akejsi mojej tatranskej lyžiarskej odysei.
