umenie žiť

 Pri pohľade z okna autobusu, hoc oči sčasti zacláňali veľké okuliare, bolo cítiť, že svoju jeseň života prežívajú tak ako sa patrí. So slnkom na duši a pokojom, pre ktorý si toľko vytrpeli.
 - Ach, keby takto krásne svietilo až do Vianoc... - Zaachkala. No, ako každej babičke, nedalo jej nepustiť sa do reči, bárs aj v autobuse, veď starý človek je sám, opustený. Niekto, to však nepochopí, len odvrkne hlavou a chladne si povie:
 - Buď ticho, mne sa nechce zhovárať. - A pritom by bolo terba len zosadiť na chvíľu samého seba z trónu a prejaviť aspoň trocha záujmu, vcítiť sa do kože človeka, ktorý tu je už niekoľko desaťročí. Stačí malý úsmev a aj ten dá veľa. Veď o pár rokov može byť na onom mieste práve on...

  - Na hrob, či len tak...? - Spýta sa babička hľadiac sa na fialovú kyticu tej druhej.
  - Nuž hej moja, na hrob, synovi na hrob... - Povedala a dodala so smútkom v hlase. - Minulé Vianoce sa na motorke zabil... - Teraz už chápem, prečo si tak veľmi želá slniečko až do najkrajších sviatkov roka. Nedáva jej totiž možnosť myslieť na smutné veci a jedna z nich je blížiace sa výročie jedného z najbolestnejších dní vo svojom živote. Dňa, kedy by všetci mali byť v kruhu najbližších, ona páli symbolickú sviečku na synovom hrobe.

 - Och, Betka... - Tak sa jedna z nich volala. - Ja som bola včera... Manželovi zapáliť sviečku. A čo, ten Tvoj sa   už tiež pobral, však? -
  Druhá len skrivila pery, tak že to na moment pripomenulo úsmev, no úsmev smutný.
  - Jaaj, samé sme. Vieš, včera som si prezerala staré fotografie... -
  - Ani nespomínaj... - Prerušila ju druhá. - Týždeň... Čo týždeň, je to len pár dní, čo som sa bola prejsť na tej ulici... Pamätáš, ako sme bábiky kúpali v blate a potom nám mamky nadávali, že nám už druhé neušijú? - Vynorila sa spomienka na najkrajšie roky života, kedy zúrila vojna, no oni, deti nič netušiace, sa len nevinne hrali. Tak málo im stačilo ku šťastiu. Bábiky a trocha blata.

   - No, je to tam všetko rozkopané. Že vraj tam majú postaviť zas nejaký mrakodrap, či kerého frasa. -
 - Hej, hej, čítala som v novinách... Hej. Nakoniec sme sa v tom blate okúpali aj my. - Pousmiala sa, no vzápätí dodala vážnym hlasom. - Bolo nám ale dobre. Jaj, pár dní nato bombardovali Apolku. Vtedy prišla správa, že tata zahynul na fronte. O pár dní aj ten Tvoj... -
 – No... - Inak vcelku ukecaná babička sa nezmohla na jediné celistvé slovo. Akoby mala odrazu v hrdle jednu veľkú hrču. Kameň na srdci, ktorý nie a nie odpadnúť.
  - Potom ste sa odsťahovali a o tebe som už dlho nepočula. Neskôr mi umrela aj mamko, keď išla rodiť. Tak sa stará mamo o mňa starala... Čudné je to, keď matka prežije svoje dieťa. Veľmi... - Ani nedopovedala a pod ľavým okom sa jej zjavila slza. Slza, ktorá akoby razom vyobrazila jej život ako na filmovom plátne.
  -   Vtedy sa ma ujala teto, ale vzdialená rodina sme boli. Starala sa o mňa ako vlastnú. Neuveríš, nakoniec som ešte aj vysokú vyštudovala. -

 - Moja, moja... Nuž ani ja som to nemala v živote ľahké. A teraz? Každého čo som mala čo i len trocha rada, je už tam. Celá rodina mi už leží pod zemou... Mamko, babko, dedek, tata, syn, sestro... Ostala som tu posledná z nás na tomto svete. .. -
 - Nie, Betka. Ostali sme dve, áno? - Slza, odrážajúca kus slnka, spadla na jeden z jej kvietkov pre syna...