chudobní?

 - Aha, manželovi som kúpila takéto košele. No, nie sú pekné? Bola akcia... - a vytiahla tri nie práve najväčšie béžové košele. Druhá sa uškrnula a spýtala, či mu iba tak náhodou nebudú malé.
 - Ale ba! Máš ty pravdu. Nevadí, dám ich vnúčaťu. Však, čo... Aj tak som ušetrila. -
 - Hmm... A myslíš, že si ich tvoja vnučka oblečie? - so škodoradostným úsmevom sa jej opäť spýtala.
 - A čože, si ich neoblečie... Oblečie! Nebudem ja jej predsa kupovať drahé tričká... Veď vieš aké lacné boli tieto košele?! -
 - No keď myslíš... Ja si myslím, že to boli zbytočne vyhodené peniaze. - a vzápätí dodala;
 - Ale, nechajme tak. Inak, vieš za koľko som dnes kúpila múku? Márnosť! Kúpila som jej rovno desať balení! -
 - Dobre, že som ju kúpila už teraz, veď ináč je všetko tak nekresťansky drahé... Tam si tí papaláši vyvaľujú prdele vo veľkých vilách a tu, na nás chudobných sa každý vyserie. Všetci len kradnú a my si pomaly do úst nemáme čo vložiť... - utvorila produktívnu úvahu jedna z nich, ešte o niečo viac nespokojne kývajúc hlavou.

 Je to proste holý fakt, s ktorým sa plne stotožňujem. Sú chudobné a veľmi. Sú ľudia, ktorí si skutočne nemajú čo vložiť do úst, ibaže napriek tomu sú bohatší ako oné dve dámy. Ich bohatstvo však spočíva v niečom úplne inom, čím dotyčné dámy z lavičky nedisponujú.

 Keď sa pri nich objavil bezdomovec núkajúci Nota-bene, ony len nepríjemným tónom odvrkli, pretože ich dôvod bol prostý. Nemali peniaze. Nemali peniaze, pretože kúpili tri košele, ktoré nebude aj tak nik nosiť a taktiež nemali peniaze pretože kúpili desať balení múky...

 „Pán predavač" ako jedného z nich nazvali prváčikovia po otázke ich učiteľky, dámam i tak poďakoval a podišiel ku mne. Nazrel som do svojej peňaženky, ibaže našiel som len päťdesiatkorunáčku. Neváhal som a podal mu ju. Bol pripravený mi vydať, ale nechcel som. Zvyšné peniaze som mu ponechal, napriek tomu, že si takmer ešte sám nezarábam. Slová „ďakujem" boli počuť, ešte keď sa blížil k ďalšej lavičke.

 Nota-bene je jediný časopis, ktorý si rád kúpim aj keď ho vôbec nečítam. Určite však ide o lepšiu investíciu, ako kúpiť si trojo košieľ, ktoré nikdy an seba neoblečiem.

 Vôbec nie je mojím zámerom robiť zo seba hrdinu, ale podaktorí ľudia v diskusiách mi viackrát vyčítali, že „víno pijem a vodu kážem". Nepochybujem i o tom, že okrem iného sa aj tu nájdu jedinci, ktorí radi vrtnú a na odsúdenie im stačí málo, ako napísal Sveťo.

 Je to len niekoľko dní, čo ma na bratislavskom Kamennom námestí neskoro večer zastavil postarší bezdomovec s malou prosbou. Nechcel peniaze, ba ani stravné lístky. Chcel len, aby som mu kúpil párok v rožku. Chcel to preto, aby som sa na vlastne oči presvedčil, že tie peniaze nechcel utratiť na ďalší alkohol, pretože vedel, akú povesť, žiaľ majú podaktorí podobní jemu.

 Vo chvíľu, keď som mu hot-dog podával mu vytryskla z pravého oka slza, ktorú som videl i napriek sliepňajúcemu osvetleniu. Neustále ďakovne opakoval, že to nemôže prijať. Keď prijal, chcel ma ním ponúknuť, aby som ani ja nehladoval.

 Na záver sa mi tisne otázka - kto je vlastne vážne chudobný?