Pomenovanie Autoslava sa udomácnilo medzi niektorými občanmi hlavného mesta, po tom, čo videli, že námestia a chodníky sú plné áut. A tuto, odrazu, nejaký redaktor z televízie vyhlási , že je to presne naopak, že Autoslava je Autoslavou preto, že autá nemajú kde parkovať a to je najväčším problémom, nie to, že parkujú na chodníku.
Keď sa parkovanie značkou na chodníku zruší, občan dostane papuču a ešte sa aj čertí, že on by aj mal kde parkovať, ale chudák, musí platiť. A potom, že návštevy nemajú kde parkovať, hoci na druhej strane cesty sa nachádza parkovisko, ktoré zíva prázdnotou. Kto by však tak ďaleko chodil, keď predtým sa vraj bežne na chodníku parkovalo. Chodník nie je predsa od slova chodiť a výsostný priestor pre chodcov je vlastne odkladací priestor pre motoristov.
Väčšina ľudí na otázku, čo pekného si zarobené peniaze kúpia, odpovie - predsa auto. Tento sen je podporovaný reklamami, ktoré sú plné krásnych bezpečných a tichých automobilov, ktoré sa rútia cez ľudoprázdnu krajinu alebo mesto. Ale toto mesto, či krajinu je najskôr nutné zabetónovať cestami a parkoviskami.
Niekedy sa zopár iniciatívnym ľuďom zazdá, že je mestského priestoru zabetónovaného priveľa a zorganizujú tzv. park(ing) day. Akcia spočíva v premene parkovísk alebo jednotlivých parkovacích miest, samozrejme, umiestnených na ceste, na mestský mobiliár, ostrovčeky zelene a hracie plochy pre deti. Tuto, u nás, naopak, sú obyvatelia ochotní často obetovať aj samotné chodníky. Priorita áut pred všetkým, je totiž zakódovaná v našom kolektívnom podvedomí a to aj v miestach, kde nie sú prirodzeným prvkom.
Jav, kedy modernejšie a rýchlejšieho sposôby dopravy nahrádzajú staršie pomenoval kanadský dopravný inštitút ako konvenčný model dopravného plánovania. Podpora cyklistiky a chôdze predstavuje krok späť a neprisudzuje im dôležitosť. Zdržanie verejnej dopravy a bariéry pre peších nie sú chápané ako negatívum.
Včera bol deň, ktorý má na problémy v doprave v mestách upozorniť a ponúknuť alternatívy, mnohými ľudmi tradične odignorovaný, tzv. deň bez áut.
Tí, ktorým sa podarilo posunúť kamsi ďalej, než je šedý priemer, usmiať sa, objaviť chôdzu a bicykel, samozrejme vrámci možností, a majú zmysel pre poriadok, sa aj dnes mohli na chodníkoch stretnúť s množstvom áut, ktorých parkovanie je odobrené zákonom a tolerované v praxi.
Odvolávať sa vo všetkých možných prípadoch na jeden a pol metrovú dogmu je škodlivé a nabúrava ľudskú dôstojnosť napríklad aj matke s kočíkom, ktorá sa stala, citujem, čubkou, pričom jej previnenie spočívalo iba v tom, že stála na širokom chodníku a neumožnila spoluobčanovi parkovanie.
Pocit spomínanej ženy sa dá zrovnať s dojmami prírody a športuchitivého človeka, ktorý po návrate z hrádze, lesa, hôr, vidí, ako rovnako rovnako silné auto, aké ho dnes takmer zmietlo z lesnej cesty, brázdi v televíznej reklame horské doliny i čistiny.
Krútim hlavou pri spomienke na lavičku, z ktorej som sledoval vodiča jazdiaceho po trávniku, telefonát policajtovi, ktorý mi do slúchadla odvrkol, spochybnil, či viem vôbec dokázať, že pod snehom sa skutočne nachádza tráva a pohľad na lesnú čistinku odstaveným autom v reklame po príchode domov.
Ale inak je všetko v poriadku.
karikatúry: Andy Singer
