V deň,keď sme začali so sťahovaním, rozoberaním a s vypratávanímnábytku, som natrafil na množstvo zabudnutých, pod vrstvou prachu zapadnutýchvecí. Každá jedna z nich niesla v sebe akúsi spomienku. Či išlo orozobraný vláčik z modelovej železnice, desiatky trasami liniek mestskej,cyklistickej i kočiarikovskej dopravy počmáraných máp Bratislavy a okolia,alebo polorozpadnutý album s so starými fotografiami. Všetko malo súviss nim - s bratom.
Sadol som si na polorozobratú posteľa prestal vnímať ruch vôkol mňa. Oprášil album a začal vláčneobracať jeho hrubé, stovky ráz ohmatané strany...
Z prvej fotografie hľadí na mňarozjasnená šibalská tvár ani nie ročného brata. Tú chvíľu, z ktorejpochádza oná fotka si pamätám veľmi dobre. Tá ďalšia mi moju tézu len potvrdzuje.Plienka, premyslene rozopnutá, spokojne leží vedľa ešte spokojnejšieho, širokousmievajúceho sa bračeka.
O niekoľko strán ďalej, stojíbratov kočík povyše sídliska uprostred prekrásnej veľkej lúky. Sedel siv kočiariku a silno stískal v rúčke sýtožltú púpavu. Na tú lúkusme chodievali s mamou veľmi radi a takmer každý slnečnýi oblačný, letný i zimný deň. Bolo to len kúsok a ruch veľkomestazrazu nebol počuť vôbec. Okolo lúky sa rozprestierali len šíre karpatské lesya pod nimi, za Dunajom prvé rakúske kopce.
- Kedysitu rástla kukurica... - Rozprávavala nám mama, lebo po každé zabudla na to,že už vravela.
Kúsok ďalej, asi na fotke z jehoprvého, či druhého leta a asi na dedine, kde starká žije, sa nakláňa zosvojho kočiarika, či skôr už buginy za malou čiernou kozou. Nuž, starká maladojem, že deti treba zaúčať v pastiera už od ich prvého roka života.V každom prípade, u mňa sa jej to vcelku vydarilo...
Keď mu bolo o pár rokov viacstával sa z neho čím ďalej, tým väčší šibal. Na to obdobie spomínam vždys úsmevom na tvári, obzvlášť keď si spomeniem ako hodil v hnevežehličku do balkónových dverí, či zhodil skriňu alebo policu s kvetinami, absolútnerozbordelizoval izbu alebo vyťahoval rybky z akvária. S úsmevom raz bude určite spomínať on, s akou obľubou namňa striekal vodnou pištoľou.
Zo siedmeho roka sa mu v albumevyníma fotografia z veľkého nástupu do prvej triedy, kedy už prestával byťi pre mamu jej bábätkom, dieťatkom a začala sa mu dôležitá etapa jehoživota. Z nezbedníka sa pomaly začal formovať školák, ktorý má už nejaképovinnosti i viac rozumu.
Odrazu mi ostalo akosi clivo. Pred párdňami oslávil svoje desiate narodeniny. Teraz si uvedomujem, že už to nie jetaké... Že mi chýbajú jeho šibalstvá a nezbednosti.
Ak by teraz prišiel s vláčikomv ruke, nehodil by ho o zem, ale spýtal sa, ako sa dá opraviť.
Predtým som mu darmo mohol vysvetľovať,že pištoľou s vodou sa nemieri do mňa, ale iba vonku do kamarátov :-) Ak by prišiel teraz s pištoľou v ruke,spýtal by sa iba, či mu ju pomôžem naplniť.
Po tom, čo otcovi vypadli na zem veciz poličky, ba nakoniec aj celá s rachotom spadla, pribehol brat s otázkouna neho, že vraj či by mu nebola pomoc dobrá... S vážnosťou, bez škodoradostnéhosmiechu.
Dlho nepotrvá a budem sa pozeraťsíce na toho istého, no zároveň úplne iného človeka...
