Vstávam zo stoličky a pomalým krokom s mobilným telefónom v hrsti mierim k posteli. Každým krokom narúšam nezvučnosť nedeľnej noci iba o čosi viac než kráčajúca mačka.
Sadám si na posteľ opierajúc hlavu o roztvorenú vlhkú dlaň. Ticho izby naruší zvuk prichádzajúcej SMS správy.
- Tri kontrakty za hodinu. Neviem či vydržím... - Napísané na modrastom displeji telefónu. Dlaň už beztak spotenú mi oblieva pot. Hlavu znova oblieva veľké množstvo najrôznejších myšlienok.
Líham si. Chcel by som zaspať a byť v novom dni. Vnútorné pocity však nepustia.
Ležím. Ležím hodinu. Oči stále otvorené. Nervozita je neustále zväčšujúca sa. Znova sa nie rýchlym pohybom načahujem za telefónom a vyťukávam Jej číslo. Už nezdvíha, ani neodpisuje...
Ležím. Svetlo nočnej oblohy jemne presvitá modrou záclonou. Jeden objekt presvitá o niečo viac než ostatné. Volá sa polárka.
Ležím a hľadím na ňu.
Zdá sa, akoby sa pohybovala. Ale nie. Bez ohľadu na zákony vesmíru a točiacej sa Zeme; je to plynúci čas. Rýchlo plynúci čas. Tak rýchlo plynúci, ako to množstvo myšlienok prúdiacich hlavou.
Je to prvý raz, čo môžem voľným okom sledovať ubiehajúce hodiny.
Je presne 95 minút po polnoci.
P olárka už presvitá cez opačný koniec modrej záclony, osvetlujúc okenné sklá. Telefón je stále ticho ako celá táto jedna noc.
Jej svetlo čoskoro zájde za múry domu. Nervozita ustáva. Prúdenie myšlienok spomaľuje.
Zaspávam.
Spím. Čas ubieha neuveriteľne rýchlo, hoc moje ja to nevníma.
Prebúdzam sa. Svitajúce slnko sa opiera o moju tvár. Je ráno. Čítam SMS správu od Nej. Rozospatý, neuvedomujúc si ešte plne existenciu nového života jednej noci...
- Po krutej noci... o 01:35 uzrel svetlo sveta Samko. -
Sú to už presne dva týždne.
venované Jej a Jemu ...