Ako väčšina chlapov na dedine i on si rád zčasu načas vypil, ba sem-tam to aj prehnal, vďaka čomu sa neskôr dostal na liečenie. Bol však "chlap ako hora", aj vôľu mal veľmo pevnú, dostal sa z toho pomerne rýchlo. Načas opäť zavládla idyla, aj keď už nebola ako predtým. Pridružili sa iné zdravotné problémy a medzi nimi aj vážne ochorenie pečene.
S tav sa zhoršil natoľko, že musel do nemocnice a horáreň opustiť nadobro. No veril, že sa do nej ešte vráti, aj keď už nie ako horár alebo lesník, ale "bárs' aký" dedo na dôchodku.
O pár týždňov, keď sa škola trocha uvoľnila, šli sme ho s mamou pozrieť do takmer 300 kilometrov vzdialeného Brezna. Počas cestovania vlakom, mi vyrozprávala niečo, čo sa jej pre pár dňami prisnilo:
- ...cengal zvonček pri dverách. Vo dverách stál starký. Mal na sebe bordový župan. Bol bledý. Len čo mi podal chladnú ruku, obrátil sa a už mi len mával pravou rukou... - Mamka cítila, že jej otec už dlho nebude medzi nami.
Keď sme vchádzali do nemocničnej izby, úpenlivo hľadel do dverí, akoby čakal, že každú chvíľu sa v nich zjavíme.
- Vitajte, detváky! - Povedal svojím hrubým a chrapľavým hlasom. Iskričky v očiach akoby chceli zastrieť jeho skutočný zdravotný stav. Stále chcel byť ten silný, koho kadejaká choroba nepoloží.
Povedal nám, že o deň neskôr ho čaká operácia. Hoc mávol nad tým rukou, bolo vidno, že pôjde o náročnú operáciu, ktorá sa môže, ale aj nemusí podariť.
- Zhubný nádor na pečeni. - Znela diagnóza. Ja som bol v tom čase pomerne malý a veľa som toho nenahovoril, ale mama naopak. Rozprávali spolu celú dobu. Ani tie dve hodiny nestačili na vyrozprávanie všetkých "otcovských a dcérskych hriechov" minulosti. Keď už bolo treba ísť, mama predtým skočila za lekárom pozisťovať si ešte čo-to o dedovi.
V tom momente ako sa stratila vo dverách nemocničnej izby, starký sa natiahol do tašky položenej pri posteli, vytiahol veľký vyrezávaný črpák s prasiatkom na rukoväti a podal mi ho so slovami:
- Tonko, keď už tu náhodou nebudem, daj že ho Marienke. - Ďalej povedal, že mu ho kedysi dávno daroval kamarát ako odvďačenie za zásobu drevom na celú zimu. Od tej doby celé roky zapadal prachom na poličke v horárni.
Do očí sa mi vtisli slzy veľké ako hrach.
- No, veď buď kus chlap! Chlapi predsa neplačú. - Začal s tým jeho, no nakoniec ani jeho oči neostali suché.
Keď som o niekoľko dní prišiel domov zo školy, mama sedela na pohovke a hľadela do steny.
- Starký zomrel. - Odvetila so slzami vo očiach. Odhodil som tašku a sadol k nej. Celé hodiny sme len sedeli a dívali...
Čochvíľa bol pohreb, no na ten nerád spomínam ešte o čosi viac ako ostatní. Bol veľmi bolestný, hlavne keď sa mi pri pohľade na neho v bordovej truhle, vo farbe, ktorej bol jeho župan v maminom sne, vybavila spomienka z pred pár dní, ako mi podával drevený črpák, kedy bol napriek slzám v celku veselý, ľutoval každý pohárik a stále sa nevzdával, že on sa napokon predsa len z toho dostane a vráti sa...
Na črpák som ale zabudol a tak isto ako v jeho horárni, začal odvtedy zapadať prachom v mojej izbe.
O desať rokov neskôr, som v jeden obyčajný deň robil vo svojej izbe konečne veľké upratovanie. Pri ukladaní kníh v skrinke, som naďabil na celý ten čas bez pohnutia ležiaci drevený črpák, ukrývajúci množstvo spomienok a svedectiev, ešte z časov keď bol dennodenne svedkom života v lesnej horárni. Oprášil som ho a rozhodol som sa, že splním sľub, ktorý som pred desaťročím dal starkému.
Po rokoch som ho podaroval mamke, ako svedka neľahkého života jej otca, vrytého do pevného bukového dreva, ale i kúsok z jeho samého. Kúsok z dedka...
