de ň prvý
- Time goes by so slowly - Ozýva sa z rádia presne o pol piatej.
Čas však nejde tak pomaly ako spieva (ne)starnúca Madonna v istej skladbe. Práve naopak, príliš rýchlo, doslova letí jak retardovaný slimák z jednej reklamy na čerpaciu stanicu. O necelé dve hodiny odchádza vlak a ja nemám zbalené ani len "šnuptichle". Len čo sa vyhrabem z postele, zisťujem, že sa ani zbaliť nemám do čoho. Ruksak nikde! Behám po byte ako splašený kôň, neviem kde mi hlava stojí. Ale stojí mi len hlava, aby bolo jasné... Keď som už pri tej hlave, přítel mi chce kúpiť rozum a ja len dúfam aspoň nejaký kvalitný z Klidlu. Hľadám dokonca také bežné veci ako zubná kefka a nie na miestach, na ktorých normálne bývajú... No hľadali by ste kefku na záchode alebo toaleťák v chlebníku? A tak nadávam len tak pre seba na seba do seba. Nuž čo, keď niet toho, tak aspoň iného.
- Aha! - Dve cestovné tašky sa našli. Rýchlo som zbalil veci, ktoré som v tej chvíli považoval za najpotrebnejšie, skontroloval lístok, tučnučkú peňaženku a hodil som aj ju do jednej z tašiek, nevediac, že som hodil vlastne tam. Hodím aj rožky s mozzarelou do batohu a vzápätí hľadám moju obéznu peňaženku
- Do... - Nervy už pracujú, žiaľbohu ešte viac ako mozgové závity. Přítel nech mi radšej kúpi závity v Maubaxe ako rozum v Klidli.
- No hurá! - Peňaženka sa po deviatich minútach našla, no zas aby nadšenie nebolo prílišné, počujem práve okolo domu prechádzať autobus na Hlavnú stanicu. O polhodinu síce ide ďalší, no môj vlak tiež. Jediný vlak čo do danej oblasti v ten deň ide.
- Oci, pekné ránko, však ma zvezieš na stanicu... - Ešte, že tí otcovia (a ich autá) existujú.
Sedem minút po šiestej boj o čas vyhrávam. Mihol som sa miestenkou pred očami spolucestujúcich a sadol na teplé miestečko v kupé. Ehm, tá miestenka, asi jediná vec vybavená bez problémov, vrátane toho, že som sa zbavil štyridsiatich päťdesiat-haliernikov.
Cesta ubieha, krajina sa postupne mení z rovinatej na nerovinatú... A tak za siedmimi horami, za siedmimi dolinami a za siedmimi stanicami, tak kdesi pri Bystrici prichádza sprievodkyňa a podráždene hlási:
- Na najbližšej stanici, čiže Bystrica - mesto prestupujeme do autobusov! Všetci! - A pri rieknutí posledného slova pozrie na mňa, akoby som sa s ňou pohľadom hádal.
V jednej ruke taška, v druhej tiež, mobil medzi plecom a uchom, z ktorého sa ozýva tetkin hlas, že vraj výluka je. No, už mi to veľmi nepomôže. Akonáhle som nastúpil do jedného z autobusov (vybral som si zelený, môj obľubený), vodič buchne dverami a pätica konzerv na kolesách fujazdí na dlhú-predlhú cestu. Zo stanice Banská Bystrica - mesto do stanice Banská Bystrica, kde v chaose opäť prestupujeme na vlak už bez môjho vyhriateho sedadla, no s "odborným" komentárom politickej situácie na Slovensku a o chudobe, ktorá nemá v svete obdoby alebo o tom, čo kto kúpil v Klidli. Samé hovadiny len preto, že boli lacné. Hlavne, že sme chudobní, podľa niektorých pomaly ako Afrike... Poučený vystupujem z vlaku a opäť nastupujem do "gumokolu" smerujúceho do môjho cieľa.
- Ježiši, ty vôl, si hrozný! Nemám Ťa rada... - Víta ma sesternica s otvorenou náručou. Ale nie, fakt. Zľakla sa ma, chúďa moje. Niežeby som tak zle vyzeral a čiernym tričkom s naružovelou smrtkou to asi nie je, ale až príliš nečakane som sa zjavil vo dverách izby, v ktorej práve ukladala svojich tucet opaskov.
Keďže nikto, ani nič, vrátane jedla, okrem nej nie je doma musel som obratom zamieriť smerom ku starkej. Cesta do susednej dediny ma stála ťažké peniaze - neuveriteľné 4 nie eurá, ale koruny! Ešte som ani predýchať nestačil a už aj starká ma víta s otázkou, ako bolo v Iraku, potom v Írsku, prípadne v Grónsku, ale myslím, že myslela Nórsko...
Po vrúcnom zvítaní, vyslovení "názoru" na môj účes, poučke o dospelosti má ponúka sladučkými "dobručkými" kapustovými fliačikmi a veselo sype na tanier polovicu kastróla. Veď len jedz Tonko, nech priberieš...
Koniec náročného dňa sa nesie v znamení historickej, neskutočne nudnej telenovely a privierania očných viečok počas jej "veľkolepého" sledovania.
deň druhý
Ráno so slzami v očiach, možno aj z nevyspania z "potelenovelových" nočných môr, so smútkom zisťujem, že koza, krava, ba aj sviňa odišli do dôchodku, či skôr do márnice... Sakra, určite sa spikli proti mne a odišli, aby mi dali najavo ako až trpeli oni v maštali bezomňa. Svine!
Práve počas pochovávania nádejí, že budem niekoho môcť pásť, prichádza praženica so starkou a dúfa, že aspoň Ona mi vylepší tento smutný úvod dňa...
Inak, rád by som vedel, kde sa mi podeli boxerky. Neviem, mám taký zlý pocit, že všetky ostali doma, teda presnejšie zmýlil som si tašky a miesto "spoďárov" som si vzal tašku s handrami. Potrhanými, zaprasenými handrami, pozostatkami babkinej starej zástere. No čo, musím naostro.
Kde nič, tu nič, ani starkej a tak Tonko sa ta kus vyberie poopaľovať na kopec. Schmatol som košeľu, pretože uterák taktiež leží doma na posteli a bežím na kopec. Úplná pohoda, ticho, ktoré však neskôr narušil hučiaci bratranec aj s ešte menším, no to hlučnejším 2,69713-ročným bratrancom, ktorého sa pýta, či ide s ním za Tonkom. Jeho odpoveď znie: - Ta hovno, ta ta hovnóóó...! -
A napokon predsa mi robia obaja spoločnosť až pokým nepriletí mamina a nevezme malého "papať".
Starší sa nudí, čo je zlé znamenie, lebo po chvíli mu skrsne v hlave myšlienka zbierania húb. V tomto prípade som privolil, pretože aj tak sa už mračí a húbarčenie je ako-takým mojím koníčkom, priam koňom.
Nuž, prišli sme pod horu, kde zdochnutá sliepka sníva svoj večný sen, no po hubách ani stopy, no na zemi vidieť čoraz viac stôp po dažďových kvapkách. Keď už nevidieť suché stopy a topánky fľaskajú do blata, pridám do kroku a frčím do natvrdlej chalúpky starej mamy. Hovorím v jednotnom čísle, lebo "bratranče" sa dakam stratil, ale pokiaľ si nedá rande s medveďom hnedým, je všetko v najlepšom poriadku. On sa vyzná, veď je domáci. Počas behu sa ešte z dedinského pseudorozhlasu šušťavo ozýva mimoriadna správa: - ... dnes dopoludnia sa na Dolnej ulici stratilo stredne veľké biele škvrnité teľa. Prosím spoluobčanov, ktorí ho zazreli, aby sa ohlásili rodine Hraškových... -
Toľká romantika. Kdeže toto začujem niekde na Kramároch, či v Mlynskej doline. Jedine ak tak z éteru... Keď už som pri televízii, dnes dávajú aspoň dačo lepšie ako je "mydlová opera". Dokument o kubánskej kríze.
deň tretí
Starká ma chce umývať vo vaničke na dvore. To je vrchol...
Moje dnešné raňajky sú bohaté. Ani v hoteli sa im nevyrovnajú a to určite. Pozostávajú z kalerábu, varených zemiakov, mrkvy a samozrejme slaniny. Po nich sa stávam konečne užitočný v podobe ukladania polien na "šichtúň" (?).
Ináč, dnes sa nič podstatné nedeje, okrem jednej dopravnej nehody, ktorej účastníkmi boli trabant á la ferrari a sliepka, pričom hydina utrpela ťažké zranenia, ktorým namieste podľahla.
deň štvrtý
- Dobré ráno! Otvor si oblok nech sa luftuje a choj mi kúpiť normálne (!) mlieko, šľahačku, ale nie nejakú "brindu" a ešte čierny chlieb, ten hriňovský... - Diktuje mi starká obsah nákupu a so slovami, - Tu máš 70 korún - mi podáva 90 korún. Okay, nekúpil som nič, pretože je nedeľa. Aby som predsa len o nejaký nákup nebol ukrátený, posiela ma kúpiť dáku "prírodnú" malinovky do krčmy poniže. Tá je samozrejme otvorená. Kam sa hrabú lekáreň, či potraviny.
Pri ceste z nákupu mi beží naproti starší bratranec so sekerou v ruke. Nie, nejde sa ma zbaviť aj keď by možno chcel a možno aj ja... Morbídne. K tej sekere a bratrancovi, či čomu. Proste, kým ujko vypaľuje trávu, my ideme opäť kálať, štiepiť a ukladať polená ako včera, akurát, že dnes som vďaka tomu užitočný po celý deň. He. A možno mi aj sval o milimeter-dva porastie a keď nie, aspoň zas trocha zhnednem. I keď ani to nie, budem mať aspoň slastný pocit z dobre vykonanej práce. Večer sa k tomu pridáva dobrý pocit z pohľadu na váhu, ktorá vytreštila na displej 58 kíl. Juch! Od návratu zo severu som pribral "až" 2 kilá. Pre mňa je to úspech. Nuž čo, pobyt na dedine spraví svoje.
deň piaty
Dnes ideme na Chabenec. Figu! Ani po piaty raz nie je z výletu nič, pretože čučoriedky, huby, jahody, maliny, slivky... majú čo robiť s mamami, z toho s jednou starou. Keby časť nezavarili a nechali len tak, pre svet by to znamenalo istú záhubu.
Mám dosť! Beriem foťák, MP3 a švihom do hory! Hľa! Biela skala! Pre moje čierne myšlienky a zadnú časť tela ukrytú v bielom textile, miesto ako uliate. Ba aj sadám si a za tajomných tónov Enigmy sa postupne myšlienky menia na belavé a moje biele kraťasy postupne na čierne...
Troška vážnosti. Proste na nezaplatenie. Taký povznášajúci pocit byť kdesi na horskej lúke, plnej motýlov, či kvetov, ďaleko od civilizácie a sledovať po každé niečo iné pripomínajúce mraky zahaľujúce hrebeň Nízkych Tatier.
deň šiesty
Nuda pred dverami, dážď za dverami a neurčitý cicavec Tonislav s neurčitým evidenčným číslom, nervóznou chôdzou sťa levia ťava celý deň pravidelne pendluje medzi záchodom, chladničkou a posteľou...
deň siedmy
Mračná sa zhulkujú, vietor sa dvíha... Moja vnútorná emocionálna kríza vrcholí, na všetky strany šľahajú pomyselné blesky spôsobené horúcimi zápornými nábojmi v mojích nervoch. Čo stretnutie, či mobilné, či osobné, to hádka.
Večer konečne prichádza na pomoc zakrpatený okrúhly hasič, zvaný Paralen...
deň ôsmy
Ráno je už všetko iné. Spoza odchádzajúcich sivých mrakov vykúkajú teplé slnečné lúče, vzduch je svieži, búrkou očistený. Zrazu je na moment všetko pekné a veru ružové okuliare nasadené nemám, akoby niekto očakával.
Dnes je deň odchodu, no deň je dlhý a esemeska predznamenáva, že predsa len sa dostanem aspoň do polovice plánovaného výletu do útrob Nízkych Tatier, a síce k maminmu rodnému domu obkoleseného divokými horami a lesmi, kde stretnúť medveďa pochutnávajúceho si na malinách nie je výnimočnosťou.
Pobyt na vidieku zakončujú moje príbuzné ženy ako sa patrí - mama cesnakovou bábovkou, starká prihrievanými sardinkami. Žalúdok ich však neprijal a oboje "pochúťky" skončili v záchode. Žiaľ večer už ležím nie teplý, ale až horúci v posteli a Paralen opäť bije na pomoc...
Napriek všetkému, úspešnejší koniec prázdnin som si nemohol priať. Pobyt na dedine opäť vniesol do môjho života trocha korenia, bez ktorého by mal inak horkastú príchuť ako u tisícok ľudí žijúcich v mestách. J
