Fotograf, publicista, básnik, športovec a turista, ale predovšetkým vášnivý milovník prírody zo Zlatých Moraviec, nás opustil pred 22 rokmi. Odišiel náhle uprostred tvorivého života, z ktorého zostalo veľa nedopísaných článkov a nerealizovaná výstava fotografií k nedožitej sedemdesiatke.
Emil Záhorec (1933 – 2001) sa narodil vo francúzskom meste Argenteuil neďaleko Paríža. Patril do šestice už nežijúcich fotografov. MUDr. Ľudovít Benkö, Pavol Pečadný, Jozef Mokoš, Ing. Ivan Farkaš a MUDr. Jozef Vaňo, ktorí sa stali svojimi dobovými fotografiami súčasťou histórie Zlatých Moraviec. Výstavu fotografií pod názvom História Zlatých Moraviec očami našich fotografov sme si mohli pozrieť v múzeu v Zlatých Moravciach v roku 2013.
Ako milovník čiernobielej fotografie založil v roku 1963 Fotografický krúžok Inovec pri Závodnom klube Revolučného odborového hnutia Calex. Vedenie krúžku prevzal v roku 1983 Imrich Finta ako Mládežnícky fotokrúžok pri SOUs Calex až do jeho zániku v roku 1993. Venoval sa väčšinou krajinkárskej fotografii, ktorú prezentoval na samostatných výstavách v Zlatých Moravciach a v Nitre. Svojím fotoobjektívom dokázal vykúzliť s príslovečným zanietením neopakovateľné umelecké momentky vysokej kvality.
„Emil patril medzi posledných vyznávačov klasického formátu 6 x 6 nielen v ateliéri, ale aj v prírode a reportáži. Na viacdňové pochody cez pohoria nosil ťažkú fotografickú výbavu s viacerými objektívmi a neustále dobiehal kolegov turistov s kinofilmovou technikou s jedným objektívom alebo kompaktnými fotoaparátmi...“ PaedDr. Ivan Meňhart
Členovia krúžku, medzi ktorých patrili najúspešnejší Emil Záhorec, Jozef Rafay, ale predovšetkým Imrich Finta a Ivan Meňhart, vystavovali pravidelne svoje fotografie v priestoroch závodného klubu. Na okresných, krajských a celoštátnych súťažných výstavách získali viacero významných ocenení.
Emil Záhorec sa zapísal do histórie zlatomoraveckej turistiky v roku 1984 nielen ako predseda Odboru turistiky pri Telovýchovnej jednote Calex Zlaté Moravce, ale aj ako veterán v ľahkej atletike, kde dosiahol nemalé úspechy na domácich a medzinárodných súťažiach. Na majstrovstvách Európy v Prahe bol v roku 1972 atletickým rozhodcom. Takmer jedno desaťročie viedol turistov prírodnými krásami Slovenska a v zahraničí. K nezabudnuteľným podujatiam pri poznávaní prírody a histórie blízkeho okolia patrili ročníkové pochody Po kremencoch Tribeča s jeho neodmysliteľnou vôňou bylinkovej Záhorcovky. Cieľavedomá bola aj práca s mládežou za spolupráce s Mgr. Dušanom Kramárom.
Organizovaním turistických podujatí v zahraničí sa výrazne zmenil charakter činnosti klubu. V histórii organizovanej turistiky sa stali najmä náročné priekopnícke expedície na Balkáne. V Rumunsku v roku 1983 a 1984 prechodom pohoriami Fagaraš a Piatra Craiului, v Bulharsku v roku1987 a 1988 prechodom pohoriami Pirin a Rila s návštevou najväčšieho a najslávnejšieho kláštora na Balkáne Rilski Manastir, ako aj výstup na dominantnú horu Tre Cime, v Sextenskych Dolomitoch v roku 1999.
Emilovi Záhorcovi sa splnil jeho vysnívaný sen. V roku 1991 navštívil krajinu na Níle, kde v dávnej minulosti nastal úsvit veľkej civilizácie. Zdokumentoval putovanie po egyptských pyramídach a v roku 1993 sa podelil so zážitkami širokej kultúrnej verejnosti zaujímavou výstavou s názvom Svetlo a zvuk v ZK ROH v Zlatých Moravciach spojenú s premietaním diapozitívov.
„Keď som v egyptskej Gíze pri pyramídach fotografoval pôsobivé predstavenie s názvom SVETLO A ZVUK, veľká sfinga sa k divákom prihovorila takto: NIKTO, ČI CESTOVATEĽ, CISÁR, OBCHODNÍK ALEBO BÁSNIK NEPREŠIEL TÝMITO MIESTAMI BEZ TOHO, ABY SA HO NEZMOCNILA POSVÄTNÁ HRÔZA. VŠETKO SA OBÁVA ČASU, ALE ČAS SA BOJÍ PYRAMÍD. ČAS VŠETKO ZMENÍ NA PRACH, ALE DUCH, KTORÝ PREDSTAVUJE TIETO MONUMENTY, NEZANIKNE NIKDY.“
Hieroglyfy na stĺpe Hypostylovej siene zádušného chrámu kráľovnej Hatšepust, ktorá vládla v starovekom Egypte v rozmedzí rokov 1479 - 1457 pred Kristom.
Emil Záhorec nebol iba fotografom, ktorý po sebe zanechal množstvo filmových negatívov a fotografií, ale jeho dokonalá tvorba našla uplatnenie aj v dopisovateľskej činnosti. Svoje príspevky publikoval v Krásach Slovenska, časopise Príroda a spoločnosť, týždenníku CALEX, v Tekovských a Požitavských novinách a pod. Vo svojej poézii vyznával lásku k prírode, ale aj svojej babičke, ktorá ho milovala a vychovávala. V roku 2000 získal prvé miesto básňou Dvojsečný meč v celoslovenskej literárnej súťaži v Pukanci ocenenie Andreja Chudobu. Do Požitavských novín prispieval vyše dvoch rokov seriálom článkov pod názvom Zlaté Moravce a okolie v historickej fotografii Emila Záhorca s básnickými čriepkami z tvorby Janka Kráľa.
Patril k výnimočným ľuďom, česť jeho pamiatke!
Oživenie spomienky na Emila Záhorca
fotocopyrightantonkaiser
Zdroj: Zlaté Moravce Marián Bátora a Michal Zaťko 1998
Rodinný fotoarchív a publikačné materiály Emila Záhorca
