Trinásty september, teda desiaty deň mojej púte sa pre mňa začal takmer tragicky. Veľmi zavčasu, už okolo pol šiestej ma prebudili tí, ktorí vyrážali tradične skoro, tak som sa obliekol a nachystal aj ja. Na raňajky som si dal dve musli tyčinky, zapil som ich studenou Coca Colou z automatu. Zlý nápad. Asi po hodine, ešte za tmy, som dostal neznesiteľné kŕče v mojom tráviacom systéme. Takže ešte so svietiacou lampu na čele som sa vrhol do prvého hustejšieho krovia okolo cesty, zhodil som zo seba ruksak a ... potom som sa snažil vyzerať ako peň spíleného stromu. Veľmi nenápadne.
Opäť sa trochu vrátim do obdobia príprav. Dočítal som sa, že je dobré zobrať si so sebou toaletný papier, pretože je veľmi pravdepodobné, že počas cesty si človek bude musieť odskočiť do krovia, alebo za nejaký múrik, ak príroda zavolá. Ja som si na prvýkrát zabalil dva kotúče... Pri druhom prebaľovaní a redukcii obsahu ruksaku som si nakoniec nechal jeden. 90% z neho som priniesol späť. Pre prípady núdze v pohode stačí zabaliť si 2-3 balíčky hygienických vreckoviek. Bez problému sa dajú dokúpiť. A okrem toho, toalety na všetkých albergue sú vybavené a čisté. Poslúžia aj toalety v baroch popri ceste.
Potom som už v pohode došiel do Belorado, ubytoval som sa v štýlovej albergue, kde sa vonku sedí na "sedačkách" z europaliet a po dvore, i dome pobiehajú dva psy. Bola tam úžasná, trochu hippie atmosféra. Po spoločnej večeri sme sedeli pri stoloch, popíjali dobré španielske víno a diskutovali o všetkom možnom.
Nasledujúci deň bol prvý, keď bolo celý deň ozaj chladno, fúkal pomerne silný vietor a ku koncu aj mrholilo, čo nebol problém, lebo horúci čaj zapražený španielskym brandy príjemne vyhrieval unavené telo v cieli etapy, v San Juan de Ortega, v krásnom historickom kláštore.
15.9. bolo hneď zrána zima ako v psinci a bol to teda prvý deň, keď som mal na sebe celý čas dlhé nohavice a bundu s kapucňou cez hlavu. Strmé stúpanie až na vrchol, ku krížu, miestami vyzeralo, akoby som kráčal po obrovskej jednoliatej skale. Zvyšok etapy bol už viacmenej klesaním a takmer celá druhá polovica cesty, až do centra Burgosu viedla po asfalte.
Malá poznámka na okraj pre tých, ktorí tam pôjdu. Značenie smeru žltými šípkami pri príchode do každého veľkého mesta je na 90 % na ľavej strane viacprúdovej cesty, resp. na ľavom chodníku.
Na albergue blízko katedrály nás všetkých vítal tento večný pútnik. Asi každý z nás sa cítil rovnako. Živý, neživý, naboso to bola riadna úľava.
Popoludní som si vychutnal obrovskú a úžasnú katedrálu v Burgose. Nevychádzal som z údivu nad jej honosnosťou, krásnymi reliéfmi, sochami, vedľajšími kaplnkami, kupolami... Keďže jeden obrázok je viac, než tisíc slov, ušetrím čas, aj miesto a pripájam niekoľko fotografií. Aj tak by som to nedokázal opísať. Treba vidieť.
Pod podlahou katedrály je pochovaný španielsky národný hrdina Rodrigo Díaz de Vívar, známejší pod menom El Cid.
