Z Carionu som to potiahol asi 25 kilometrov do Terradillos de los Templarios a ubytoval som sa v albergue Jacques de Molay. Bolo to tam ozaj fajn. Aj jednotlivé izby boli pomenované v súlade s názvom samotnej albergue. Znalci histórie vedia, o čom je reč. Celá cesta bola pohodová, krásne teplo, malo to iba jednu chybu. Mračná múch všade okolo.


Nasledujúci deň sa ešte viac oteplilo, pod nohami sa nám len tak prášilo. Do Bercianos del Real Camino som došiel už pred dvanástou, ale keďže Parochial Albergue otvárali až o pol druhej, čakal som tam s niekoľkými ďalšími pútnikmi, medzi ktorými boli tri ženy v najlepšom veku (teda tesne po päťdesiatke) z Juhoafrickej Republiky, partia mladých Talianov a jeden mladý Francúz, ktorý mal problémy s nohou a z preveľkej nudy používal palicu, o ktorú sa opieral, ako náhradu gitary, pričom spieval staré aj nové hity. Keď mu takmer došiel hlas, krátil som všetkým čas ja tým, že som púšťal hudbu z mobilu. Juhoafričanky sa pohoršovali, keď som im vysvetlil, o čom je skladba The Jack od ACDC.
Nakoniec sme sa ubytovali a dokonca sme využili zvláštnosť albergue v tom, že ubytovaní pomáhajú pri príprave večere, ktorú potom skonzumujú. Bola to zábava, jedlo jednoduché, ale fajn, aj keď sme sa tesnili v jedálni.





Pokiaľ ide o charakter cesty a počasie, nič sa nezmenilo ani na ďalší deň ktorý končil v Mansilla de las Mulas. Výnimkou bolo iba to, že sme mohli zúčastniť omše pre pútnikov a obdivovať výzdobu kostola.

