Rozhodol som sa ale ísť len po Rabanal, pretože, ak by som to potiahol ešte päť kilometrov, čo by fyzicky nebol problém, bol by som ráno pri Cruz de Ferro ešte potme, a to som nechcel. Ubytoval som sa už o 11.30 a o hodinu som už bol na omši, ktorú viedli Benediktíni z miestneho kláštora. O 19.00 som potom šiel na vešpery a stretol som tam mladého kórejského kresťana, ktorý šiel Camino s partou asi troch ďalších rodákov. Bol len v kraťasoch a tričku, čo bolo divné, lebo bolo dosť chladno. Na moju zvedavú otázku odpovedal, že po príchode na albergue parochial našiel vo svojom ruksaku tzv. bedbugs teda hmyz, ktorý asi nachytal na posteli v predchádzajúci deň. Nebola iná pomoc, len ruksak poriadne vonku vytrepať, všetko oblečenie z neho vyprať v práčke a zavesiť na šnúru. Neostalo mu nič suché, preto si len požičal pár vecí od niekoho iného. Musím podotknúť, že je to mimoriadna záležitosť, ale stáva sa. Po tzv. epidémii posteľného hmyzu pred asi 4 rokmi, boli prijaté mnohé opatrenia, preto na mnohých albergue nájdete matrace s gumeným obalom, ktoré hmyzu nechutia, a jednorázové posteľné prádlo, ktorí vyzerá akoby bolo z gázy.
Albergue Pilar, kde som sa ubytoval, je fajn miesto s atmosférou, dobre vybavené a sympaticky útulné. Na večeru som si dal miestnu špecialitu "Empanada", čo bol akýsi pagáč, plnený zmesou mäsa a zeleniny. A aby sa nechytilo žalúdka, aj miestny alko drink s obsahom alkoholu 25% a názvom Etxeko.
Nasledujúci deň som to potiahol až do Ponferrada. Záverečný zostup bol dosť náročný. Samé skaly. Pozrel som si tam aj katedrálu, ale hlavne najväčší zachovaný hrad rytierov templárskeho rádu aj s jeho múzeom, vrátane nádherne ilustrovaných stredovekých kníh a kópií záznamov z procesu s templármi, ktoré boli nedávno uvoľnené z vatikánskych tajných archívov.
Cruz de Ferro je vlastne hromada malých kameňov, ktoré sem nosia pútnici z celého sveta, na vrchole ktorej je drevený stĺp, zakončený krížom zo železa. V tomto mieste sa film nelíšil od skutočnosti. Kamene symbolizujú ťarchy a trápenia, fyzické, aj duchovné, ktoré pútnici skladajú pri kríži. A prosia ... sami vedia o čo. Videl som tam niekoľko ozaj dojemných scén.
27.9. bol ozaj náročný deň. Teploty až okolo 30 stupňov, náročné stúpania, aj klesania. Po prejdení cca 25 kilometrov som došiel do Villafranca, klasického mestečka, učupeného medzi horami, aj s kostolmi a hradom, pravdepodobne z 12. storočia. Popoludní som chcel navštíviť nejaké kostoly, ale všetky boli zatvorené. Nohy ma z toho márneho chodenia už riadne boleli, keď som na spiatočnej ceste zbadal dlhý stanový prístrešok a pod ním mnoho Španielov, ako si niečo vychutnávajú, popíjajú červené, bavia sa, skrátka užívajú si deň. Keď som sa priblížil, zistil som si, že si pochutnávajú na nejakých morských plodoch. Ešte som síce nebol hladný,ale sadol som si na voľnú lavicu a objednal si. Boli to chobotnice v pikantnej omáčke s olivovým olejom a chlebom, ktoré hneď vedľa stanu v kotli pripravoval chlapík a jeho manželka servírovala. Boli super. Odporúčam.
