Skrátil som si dennú dávku o päť kilometrov s tým, že ma bude čakať cca 25 kilometrov viacmenej stúpanie, a ďalší deň tá istá vzdialenosť, ale len skotúľať sa dole brehom. V najhoršom prípade.
Bolo dosť horúco, dosť strmé stúpanie, tak som deň zakončil v La Faba. Ubytoval som sa v ozaj originálnej "eko" albergue. Varia tam len prírodne, vegetariánsku stravu, izba kde som spal má asi desať originálne riešených poschodových postelí, dve z nich akoby sa vznášali. Na vrchu, na špeciálnej plošine, je sprcha a turecký záchod v jednom. Bola tam dobrá atmosféra, zábava pri gitare, ktorú obsluhoval chalan z Austrálie. Mal veľmi dobré bluesove cítenie. Aj som ho pochválil. Gitarové blues mám ozaj rád.
Neočakával som, že tých päť kilometrov na O Cebreiro bude takých náročných. Potme, za hmly akousi strmou úžľabinou, samé kamene, výmole a korene. Po vrchole to bolo samé stúpanie a klesanie, ako na hojdačke, zväčša po kameňoch, respektíve po kamennom podklade. Asi o pol druhej som došiel do Triacastella a ubytoval som sa hneď v prvej albergue po ceste. Oproti bola reštaurácia s terasou, kde čapovali chladené... Neskôr som ďalej v dedine našiel aj krajšie ubytovne za podobnú cenu. Večer som potom, po niekoľkodňovej prestávke, bol na omši pre pre pútnikov v zaujímavom malom kostole.
Ďalšia etapa, do Sarrie, má dve možnosti. Prvá, kratšia, vedie cez kopec, druhá, asi o šesť a pol kilometra dlhšia, vedie cez Samos, kde je známy, majestátny kláštor, ktorého počiatky siahajú až do jedenásteho storočia. Takmer hneď po odchode z Triacastella som sa zoznámil so starším chlapíkom, pánom Čenom z Tchajwanu, ktorý dokonca niečo vedel aj o Slovensku, pretože jeho syn bol na výmennom študijnom pobyte v Bratislave. Väčšinu cesty sme prešli spolu, na albergue ma potom ponúkol originálnym tchajwanskym (nie čínskym) zeleným čajom. Cestou ma riadne začalo bolieť pravé predkolenie a do cieľa som došiel s poriadne napuchnutou nohou od členka vyššie. Na chvíľu to upokojil mokrý studený obklad. Neskôr som sa od jedného skúsenejšieho turistu dozvedel, že to bolo tým, že som viac kráčal po asfaltovej ceste, nie po štrkovom chodníku vedľa nej. Asi mal pravdu, lebo som to zmenil. Noha aj keď úplne neodpuchla, bolela menej. Ten opuch mi potom úplne zmizol až pár dní po návrate domov. Večer bola v kostole omša s požehnaním a po nej pred kostolom na malej ploche bolo vystúpenie kresťanských detí z Kórey. Decká boli úžasné. Nástroje (bubny) si niesli na chrbtoch celú cestu až do Santiaga. Na koniec hodinového programu sme sa všetci, aj s nimi, pochytali za ruky, hojdali sa do rytmu piesne Let It be, objímali sa a zdieľali energiu. Zakončili spievaním Imagine. Veľmi pôsobivé.
