Prebudil som sa nezvyčajne neskoro - až o siedmej. Cesta bola akoby parafrázou známej pesničky dvojice V+W o tom, že raz si dole, raz si hore. Asi okolo desiatej začalo mrholiť a neprestalo až do konca cesty, teda asi do dvanástej, keď som dorazil do Pedrouzo. Chvalabohu, bol to jediný prípad počas celej cesty, keď sa počasie nepríjemne podobalo na daždivé.
Ubytoval som sa v dobrej a veľkej albergue blízko kostola a večer som potom absolvoval poslednú omšu pre pútnikov pred príchodom do cieľa.
Posledný deň mojej cesty bol taký pokojný, pohodový. Počasie nebolo nič extra, ale aspoň nepršalo. Oteplilo sa až neskoro popoludní, keď som bol už dávno pred katedrálou, vychutnával som si slasť z dosiahnutia cieľa a sledoval ďalších pútnikov, ktorí na námestí končili svoju púť.
Približne päť kilometrov pred cieľom je monument na malom kopci Monte de Gozo (Hora radosti), ktorý bol postavený pri príležitosti Svetových dní mládeže v roku 1989. Hneď vedľa neho je malá kaplnka, kde sa každý pútnik môže zastaviť, posedieť v tichu, meditovať, spomínať na cestu, na stretnutia, zážitky... a poďakovať Bohu za vedenie a ochranu.
Zvyšok cesty je už dole brehom.
Santiago je mesto medzi kopcami a na ich úbočiach. Bol som prekvapený, že je dosť rozľahlé.
Ku katedrále som dorazil tesne po dvanástej. Privítal ma tam môj známy - bluesový gitarista z Austrálie, objal ma a zablahoželal k dosiahnutiu cieľa. Urobil mi nevyhnutné fotografie a potom sme sa rozlúčili.
Nakoniec som vyše hodiny stál v rade iných pútnikov zo všetkých končín sveta v kancelárii pre pútnikov blízko katedrály, aby som dostal krásne potvrdenie o absolvovaní púte, písané v cirkevnej latinčine.Aj napriek tomu, že fungovalo štrnásť obslužných pultov. A bolo to.
Nebol žiadny ohňostroj v mojej hlave, nijaká eufória, pripomínajúca orgazmus. Len pokoj. A trochu aj ľútosť, že sa to už skončilo.
Post scriptum: ešte bude post scriptum. Nie dnes. Nabudúce.
p.s.: Nevie niekto, ako je množné číslo od post scriptum?
