Na štvrtý deň sme, krátko po štarte, prechádzali cez miesto, kde sa natáčala jedna zo scén filmu The Way (Cesta, alebo po česky Pouť).http://www.csfd.cz/film/270141-pout/prehled/ Bolo to na vrchole mierneho kopca, za krásneho slnečného počasia. Videl som tam miš-maš národov z celého sveta.
Večer, po príchode na albergue ma už nebolel celý človek, ale len časť od kolien nižšie. Hlavne chodidlá, samozrejme. Dvojnásobne preto, že (a to je ďalšia hlúposť, ktorej som sa pri príprave dopustil), som si na prezutie miesto poriadnych sandálov zobral masážne šľapky Yantra, s papierovo tenkou podrážkou, čo nebolo príliš vhodné pre chodenie po hrubých okruhliakoch ulíc španielskych miest a mestečiek.
Večer pri stole opäť debatovala medzinárodná posádka z Dánska, Nového Zélandu (kočka, ktorá robila sprievodkyňu v Hobbit Lande), a štátny zamestnanec z Washingtonu D.C. A ja samozrejme. Keď sme končili druhú chmeľovú polievku, dorazila na bicykloch perfektne vybavená výprava cyklistov z Kolumbie, v rovnakom oblečení, s logom Camino de Santiago 2016 na dresoch.
Na ďalší deň už nebolo až tak horúco, takže to bola celkom fajn, aj keď trochu dlhšia prechádzka. Po príchode do mesta Estella, kde bol cieľ, som zistil ďalšiu chybičku krásy pri mojom balení. Predpokladal som, že na rozrezanie dlhších kusov náplaste na pľuzgiere mi bude stačiť nôž, čo sa ukázalo ako tragický omyl, preto som vyrazil do mesta, kde, ako inak v nedeľu, bola otvorená iba pohotovostná lekáreň. Malé nožničky na nechty ma stáli 12 eúr. Tajne dúfam, že buď majú v kĺbe diamantové ložisko, alebo sú z titánovej zliatiny.
Šiesty deň mojej púte, teda 9.9. nastal ten deň, keď som sa, asi 5 km po štarte, mohol dostať k vytúženej vínnej fontáne, kde som si mohol počkať v rade a napumpovať si asi deci do môjho plechového hrnčeka. Ono to vyzerá skôr ako vodovod trčiaci zo steny fabriky, kde sa víno plní do fliaš. Nejak príliš silno to tam netečie, začal sa za mnou tvoriť rad smädných pútnikov, tak sa viac nedalo. Našťastie.
Okolo desiatej začalo slnko celkom slušne pripekať, tuk sa na mne topil jedna radosť. Myslel som si, že už mám halucinácie z nedostatku tekutín, keď sa mi zdalo, že sa mi zdá, že počujem hudbu, niečo ako čardáš. Nezdalo sa mi. Keď som zišiel dole tiahlym klesaním, pekne v tieni, na prenosných stoličkách pod stromom, sedeli dvaja, asi manželia v dôchodkovom veku, hrali na akordeóne a husliach, pekne rezko, do kroku. Až mi srdiečko od radosti poskočilo. Tak nejak som sa cítil lepšie. Ocenil som to mincou v hodnote dvoch eúr, dostal som úsmev a veselé gracias.
Večerali sme pod slnečníkmi na námestí, sedel som spolu s manželským párom z Texasu a ešte jedným z Minnesoty. Už sme skončili, keď si o dva stoly vedľa prisadla skupina, ktorú sme predbehli cestou, krátko pred cieľom v Los Arcos. Boli to španielski nevidiaci. Doteraz ľutujem, že som sa od prekvapenia nezmohol na fotografiu. Bol medzi nimi manželský pár, kde manžel, idúci vzadu, bol nevidiaci, jeho manželka šla pred ním s jeho ľavou rukou na svojom pravom pleci a takto ho celú cestu viedla. Všetci pri našom stole sme stíchli a mysleli, verím tomu, na to isté. Božemôj, tomu sa povie dôvera medzi manželmi.
