Keď som si 10.9. dával rannú kávu z automatu, netušil som, aké trampoty ma čakajú. Bolo stále pekne teplo, pofukoval mierny vetrík, takže sa dobre kráčalo. Do pôvodne plánovaného cieľa dňa, vzdialeného len niečo vyše 18 kilometrov, do Vianny, som dorazil pred dvanástou, čo sa mi zdalo priskoro, tak som sa rozhodol trochu si "nadrobiť" a pokračovať do deväť kilometrov vzdialeného mesta Logroňo. Je to pomerne veľké mesto, tak som si myslel, že tam bude popoludní čo robiť, kam ísť... Bolo. Problém nastal, keď som asi vo štvrtej albergue zistil, že všetko je obsadené, lebo v ten deň sa v meste koná nejaký festival a na druhý deň maratón. Rozhodol som sa teda kráčať ďalej v smere cesty s nádejou, že niekde predsa len niečo musí byť. Po prejdení asi 40 km som nakoniec o pol siedmej večer takmer z posledných síl dorazil do Navarette, kde som našiel izbu v súkromnej albergue za trojnásobok bežnej ceny. Ale bolo mi to jedno.
Tu trochu odbočím. Na obrázku z toho dňa vidno manželov z Texasu, s ktorými som predtým večeral. Vidno aj to, že, podobne ako väčšina pútnikov, pre uľahčenie chôdze používali palice. A tu sa dostávam k ďalšiemu hlúpemu rozhodnutiu, ktoré som urobil pri balení. Keď som do ruksaku po prvýkrát natrepal všetko z môjho zoznamu, vážil vyše 12 kíl, čo bolo takmer o 4 kilá viac, než by mal. Pri znižovaní tejto hmotnosti som stál pred dilemou, či si mám nechať palice, alebo teleskopickú tyč na selfie. Dal som na radu jedného znalca z internetu, ktorý tvrdil, že palice sa na Camine využívajú tak maximálne dva až tri dni, potom ich netreba. Tú tyč na selfie som nepoužil ani raz...
Na ďalší deň sme došli do mesta Nájera a ubytoval som sa v takmer luxusnej, krásne zariadenej albergue Puerta de Nájera, za bežnú cenu. Aj napriek náplastiam Compeed, ktoré inak vrelo odporúčam na pľuzgiere, ma chodidlá stále boleli. Aby som trochu odľahčil ruksak, vyhodil som do koša aj penu na holenie, o ktorej som zistil že mi je nanič. Použil som obyčajné mydlo a šlo to.
12.9. bol veľmi príjemný a pohodový deň. Cesta bola viacmenej monotónna, rýchlo ubiehala, takže už pred dvanástou som bol v Santo Domingo de la Calzada. Veľmi rýchlo som našiel príjemné ubytovanie v albergue, ktorá patrí pod ženský cisterciánsky kláštor. Vnútri bola veľká záhrada s lavičkami, priestorom na pranie a vešanie prádla. Definitívne ma prestalo baviť utrpenie pri chodení po nerovných kameňoch ulíc a námestí v mojich ľahkých šľapkách, tak som nabehol do obchodu so športovou obuvou, kde som si kúpil sandály s poriadnou podrážkou. Španielskej výroby. Kožené. Za 70 €... Ďalšie memento.
Popoludní som si pozrel katedrálu, ktorá má na základe stredovekej legendy (http://maciak.blog.sme.sk/c/127245/Camino-de-Santiago-Kohut-v-Santo-Domingo-7.html ), oficiálne pápežské povolenie chovať vo svojom priestore živého kohúta a sliepku. Večer sme potom v kláštornom kostole takmer všetci absolvovali omšu s krásnym požehnaním pre pútnikov.
