Bol som ubytovaný na albergue Seminario menor, čo je obrovská, veľmi dobre vybavená budova. Odbočka k nej je vyznačená na hlavnej ceste, asi 20 minút pred katedrálou, čo v spojení s mojim absolútne nedostatočným orientačným zmyslom zapríčinilo, že som zablúdil, keď som ju na druhý deň pri návrate z námestia hľadal...
Prebudil som sa veľmi skoro, ešte za tmy. Keďže pošta bola ešte zatvorená, absolvoval som kompletnú prehliadku katedrály a múzea.
Potom som poslal pohľadnice ľuďom, za ktorých som sa cestou modlil a vrátil som sa späť, aby som v preplnenej katedrále absolvoval omšu pre pútnikov. Samotný obrad bol krásny, honosný a vznešený. Priam neskutočne spievala počas omše jedna mladá mníška. Na úplnom konci, za burácajúcich zvukov organu rozhojdali obrovskú kadideľnicu (Botafumeiro). Fantastický zážitok so slzami v očiach a zimomriavkami na chrbte. https://www.youtube.com/watch?v=JHsenK-vrns
Po omši som zašiel do kaplnky, kde bola vystavená Najsvätejšia Sviatosť oltárna, pomodlil sa celý ruženec, meditoval, adoroval... skrátka, snažil som sa komunikovať s Bohom.
Posledný deň môjho pobytu v Santiagu som si ešte raz prešiel cestu na zastávku autobusu, ktorý ide na letisko a zamieril som na námestie v nádeji, že tam možno uvidím niekoho z ľudí, ktorých som stretol cestou zo St. Jean. Nestalo sa. Keď som sa vracal, na schodoch som stretol chlapíka a mladú babu, ktorá bola viditeľne vo vytržení a podľa úryvku reči, ktorý som zachytil, ani nemohla uveriť, že sa blíži do cieľa. Vrátil som sa s nimi asi sto metrov na námestie. Zbadal som ich, ako v akejsi eufórii kľačia na dlažbe pred katedrálou.
Zašiel som ešte do kaplnky v katedrále na omšu v Angličtine, potom som sa na námestí poklonil smerom ku katedrále, prežehnal sa a rozlúčil.
Večer som vyšiel pred albergue, sadol som si na sedačku a kochal sa v nádhernom západe Slnka. Asi nejaké vnuknutie ma primälo pustiť si nahlas z mobilu Aleluja z Händelovho Mesiáša. https://www.youtube.com/watch?v=IUZEtVbJT5c Nejak to k tomu západu Slnka pasovalo. Keď dozneli posledné tóny, z vedľajšej sedačky sa zodvihla ženská postava, povedala "Merci" a zmizla v budove.
Keď sa nad tým zamyslím, neviem, čo všetko mi Camino dalo. Ešte stále sa to nestačilo roztriediť a utriasť. Rozhodne to bol mimoriadny zážitok. Duchovný, duševný, fyzický aj ľudský. Hádam som nejak podvedome našiel odpovede na niektoré z mojich otázok.
Badateľným výsledkom cesty bolo určite to, že som schudol osem kilogramov. Nohavice, ktoré mi boli na začiatku akurát, mi pri kontrole na letisku v Santiagu takmer spadli z bokov.
A možno to ani nebolo o tom, čo som počas Camina dostal ja, či som dostal nejaké odpovede, ale o tom, koľkých životov som sa dotkol, do koľkých životov som zasial semienko niečoho, čo bude neskôr rásť, ovplyvní a nasmeruje život jeho nositeľa.
Kto vie?
Vlastne ja viem, kto.
